Marek Šefčík

Učím vedľa na gymnáziu. Chodievam okolo ich fotografie.  Ešte je tam taký vyblednutý venček a pár bielych kamienkov. A keď sa dotýkam tej reťaze a odriekam slová modlitby, nemyslím len na nich a neprosím len za nich. Myslím aj na našu spoločnosť, na našu krajinu a ľudí v nej. Stretávam sa s mnohými ľuďmi, ktorí doslova “lámu palicu”, ktorí sú pesimisti a hovoria, že to je hnus a že to lepšie nebude, lebo to lepšie byť nemôže. Tvrdia, že v politike sú monštrá, kreatúry, ktorým ide o moc, peniaze, majetky. Čestnosť, spravodlivosť, poctivosť je im ukradnutá. A ľudia takisto. No a najviac ma rozosmutňuje tvrdenie, že všetci sú takí. Čítaj ďalej…

(zdroj: webnoviny.sk)

Chceme sa mať lepšie, radi by sme žili v spravodlivej krajine, vychovávali deti v pokoji, porozumení, láske. Túžime po slobode, svete bez konfliktov… No a preto hľadáme. Koho by sme posunuli do najvyšších politických funkcií? Na koho sa obrátiť? Komu dôverovať? Je jedno, v ktorých voľbách… Teraz aktuálne zajtra v prezidentských. Čítaj ďalej…

matka Róberta Remiáša (foto: aktuality.sk)

Keď sa otočíme a troška ponamáhame našu pamäť, určite sa v nej vynoria oné deväťdesiate roky, keď sa tu rozťahoval Mečiar. Robil si doslova čo chcel, lebo sme mu na to dali mandát. Bol populárny a obľúbený a pamätám si, ako som sa svojej už nebohej babke snažil, spoločne s otcom, vysvetľovať a odkrývať to i ono. Nie. Mala svoje neotrasiteľné “argumenty”, ktoré vždy smerovali k velebeniu Vladimíra. Až som také zvláštne zúfalstvo pociťoval, keď skutočné argumenty nestačili a prevažovala emócia, pocit, vnútorné presvedčenie. Čítaj ďalej…

(foto: scpr.org)

Som športovec. Teda nie nejaký vrcholový, len taký obyčajný amatér, ale šport mám veľmi rád. A nielen aktívne, ale aj ako fanúšik. Nesledujem veľmi lyžovanie. Až tak ma to nebaví. Preferujem skôr iné športy. Ale vo všeobecnosti fandím našim Slovenským športovcom a vôbec ma netrápi aký to je šport. Petra Vlhová je super! Majsterka sveta. Priniesla si domov nedávno tri medaily a spravila nám obrovskú radosť. Aj ja som to poočku sledoval a tešil som sa. Ostatné ma až tak nezaujímali, ale naša Petra áno.

Čítaj ďalej…

Sedel som kdesi na východe Slovenska v jednej dedinke doma na gauči, z rúk mi pomaličky vypadávali hračky, ktoré boli vytláčané myšlienkami o väčšej zodpovednosti, o slobode, o demokracii, ktorými ma zásoboval vedľa mňa sediaci otec. Angažoval sa vo VPN, tešil sa z nastávajúcich zmien, bolo z neho cítiť nadšenie i vzrušenie. Furt sa niečo dialo, kdesi odchádzal, debaty, stretnutia, rokovania… Stal sa poprevratovým starostom a ja som v tom žil. Vyrastal som vychovávaný meniacou sa spoločnosťou, nainfikovaný čestnosťou svojho otca túžiaceho po slobodnom živote v slobodnej krajine. Čítaj ďalej…

Nepokazme to! (zdroj: pravda)

oni už “zdochýnajú” a je veľká nádej, že sa to na dobré lepšie obráti aj v spoločnosti. A potom vyletíš na pódium a v emóciách zarveš výrazy, ktoré sa na pódium fakt nehodia. A čo oni? Jednoducho sa toho chytia ako keby si bol minimálne protištátny živel a zradca republiky. Spoločnosť sa začína prebúdzať a skutočne slušnieť, ale ak takto necitlivo vystúpiš, tak im dávaš zbytočne príležitosť k tomu, aby pozornosť otočili v negatívnom zmysle smerom k tebe. Nafúknu to jak brno, aby sa to aspoň troška podobalo tým bezcharakterným pľuvancom do tváre ľudí, ktoré páchajú deň čo deň oni. Čítaj ďalej…

zdoj: spravy rtvs

Dnes sa v našom parlamente udialo niečo, čo si zaslúži opovrhnutie a odsúdenie. Možno si povieme, že ide len o takú banalitu, ale z môjho pohľadu ide o legitimizovanie porušovania zákonov. Kapitán Danko, ktorý zastáva jeden z troch najvyšších ústavných postov v krajine, sa dostal k svojmu titulu podvodom. Jednoducho skopíroval svoju rigoróznu prácu. Z viacerých zdrojov, ale predsa. Dnes ho mali odvolať. Choré je už to, že tento, prepytujem, vyjadrovací domotanec (ak nechcem byť hnusný) nemá ani kúska hrdosti, ani kúska cti. K jeho odvolávaniu totiž vôbec nemalo dôjsť. Mal sklopiť uši, ospravedlniť sa národu a zmiznúť do zabudnutia! Nielen teraz. On to mal spraviť už vtedy, keď olizoval kapitánske výložky! Čítaj ďalej…

(ephoto.sk, autor: Jenda)

Včera som suploval v jednej triede za kolegyňu. Pani riaditeľka ma poprosila, či by som nezašiel so žiakmi oproti cez cestu. Pri knižnici v Skalici sa konal slávnostný akt položenia venca. Pamätná tabuľa tých, ktorých v minulosti režim utláčal, prenasledoval. Figuruje na nej meno skromného, pokorného, charizmatického, významného Skalického rodáka. Čítaj ďalej…

… po jedných imatrikulačkách na GJB. Učitelia, študenti, vychovávatelia – rodina.

Dnes si pripomíname ako kedysi Slováci povstali. Proti zlu, odvážne, so zbraňou v ruke. Nech už sú na tieto udalosti pohľady historikov také, či onaké, pravdou je, že povstali a nasadili vlastné životy.

Kedysi, keď som učil na gymnáziu v Šaštíne, mal som okolo seba študentov, ktorým som nebol len učiteľom. Ja som s nimi žil. V rozhovoroch, v rôznych mimoškolských aktivitách, akciách, ktoré sa zapisovali hlboko do môjho vnútra. Aj v Malackách, aj teraz v Skalici sa snažím žiť pre žiakov. Priznávam, že je to už trocha iné ako bolo v tom Šaštíne… Iné podmienky, iný kolektív, iná škola. Čítaj ďalej…

na strapci smer uz nieto zdravej bobule (foto: vinarskepotreby.cz)

“Nič sa nedeje, nič sa nedosiahlo. Utíchlo to.” Aj takéto reči počúvam. Ja som si nevedel predstaviť ten buldozér, ktorý by dvojicu Robertov prinútil zo svojich pozícií odstúpiť. A tá sila sa predsa našla. Nie, nie, nezavreli ich (zatiaľ), lebo políciu a súdy majú tiež “sprivatizované”. Ale už tam nie sú. Že poťahujú nitkami? Áno, ale už to poťahovanie oslabuje. Jednoducho z neobmedzenej moci sa dostali o schodík nižšie. Tlak ľudí na námestiach má svoju silu. Čítaj ďalej…