Reakcie boli rôzne. No jedna, ktorá mi došla do mailovej schránky, mi doslova vytlačila slzy do očí. Áno, priznávam bez mučenia, že niečo podobné som nečakal. Ozvala sa mi neznáma pani. Písala, že by asi vedela matke a jej deťom, o ktorých som písal, pomôcť. Chcela vedieť ceny nájmov v našej lokalite. Bomba! – povedal som si. Ja jej nedokážem pomôcť, ale ohlásil sa mi niekto, kto ju z neprajného prostredia azylového domu dokáže vytiahnúť a diametrálne zmeniť kvalitu jej života a života jej malých ratolestí. Začal som konať. Napísal som jej, že ceny nájmov dvojizbových bytov sa pohybujú okolo 10 tisíc korún a odpísala, že máme niečo zohnať. Ide do toho! Fantázia! V krátkej dobe sa mi podarilo nájsť vhodný byt.  Dohodli sme sa s majiteľom a dnes sa už mamička s deťmi nasťahovala. Jej najstarší práve nastúpil do 1.ročníka. Je veľmi dôležité, že bude mať pokoj a pohodu na učenie. Tie dve malé herečky nepotrebujú vidieť každodenné škriepky, či počúvať slovník ulice v azyláku. Najmladšia má tri roky. Má oslabený imunitný systém. Choroby ju neprenasledujú, oni si na ňu rovno sadajú. Aj jej určite pomôže, ak bude vyrastať v čistejšom a pokojnejšom prostredí.

Pred chvíľkou sme sa s tou mamičkou bavili cez telefón… Práve preberala kľúče od bytu.

Teším sa z toho. Teším sa už od konca augusta, kedy sa táto rozprávka začala, stále s rovnakou intenzitou. Som rád, že blog bol spúšťacím mechanizmom toho všetkého. Už ma nikto nikdy nepresvedčí, že písať blogy je zbytočná strata času.

Chcem sa aj týmto príspevkom poďakovať neznámej, ktorej jediný trvalý príkaz v banke obrátil naruby život jednej milujúcej matky a jej troch detí. Teda vďaka aj za ňu, za jej deti. Keď som jej to prvý krát povedal, rozplakala sa. Ďakovala slzami…

Nie ten je bohatý, kto veľa má, ale ten, kto veľa dáva.

ĎAKUJEM!