Ďakujem za ďakujem
Od Silvestra som mal zásielku na pošte. Boli sme s rodinkou medzi sviatkami u rodičov a keď sme sa vrátili domov, našiel som si od poštára žltý lístok, že ma čaká na pošte zásielka. Nadrozmerný list. Meno odosielateľa som rozlúštiť nedokázal. Keď som sa napokon dopracoval k tomu, že si to vyzdvihnem, nevedel som, čo to vlastne je ešte ani vtedy, keď som si to prevzal. Zistil som, že je to od môjho bývalého študenta. Bublinkovú veľkú obálku som otvoril až doma. A čakalo ma prekvapenie…
Jonáš chodieval na gymnázium do Šaštína. Dávno. Vybral sa potom na neľahkú študentskú dráhu, v ktorej fyzika a s tým súvisiaca matematika, hrala hlavnú úlohu. Bol v Británii, potom sa vrátil a pokračoval v Brne. Získal inžiniersky titul a jeho cesta viedla do Viedne, kde absolvoval na univerzite doktorandský program vzdelávania. No a čo som to vlastne od neho dostal? Jeho 160 stranovú zviazanú dizertačnú prácu v angličtine spolu s priloženým rukou napísaným listom. Nie som úplne doma v tej angličtine, ale sú tam aj obrázky a popis experimentov, technické výkresy, grafy a práca o metastabilných železoniklových tenučkých filmoch ako celok vyzerá špičkovo.
Jonáš iste vie, že do takýchto odborných záležitostí ja, ako stredoškolský učiteľ, ktorý sa vedeckej odbornej fyzike špeciálne nevenuje, nemôžem vidieť. Áno, listovať si v nej, to áno, ale predovšetkým pre ten pocit, že som mal kedysi možnosť byť pri začiatkoch tak šikovného, dnes už vysoko vzdelaného fyzika. Ten darček vyvolal znova krásne spomienky a možno trošku aj pocit zadosťučinenia. To, čo popisujem, bolo určite prekvapením, lebo, ozývajú sa mi bývalí študenti, som bežne v kontakte s mnohými z nich, dokonca som aj nejaké spomienkové darčeky dostal, ale dostať od niekoho zviazanú dizertačnú prácu je skutočne originálne a nečakané. Je tu však ešte jeden bonus, ktorý ma šokoval. Niekde v závere práce je poďakovanie, na ktoré ma Jonáš v liste upozorňuje. V tej práci sa objavilo moje meno! Ja, jeden z mnohých obyčajných učiteľov, som spomínaný v tejto vedeckej práci v rámci poďakovania. To je nezaslúžená pocta.
“Jonáš, som veľmi rád, že som ťa kedysi mohol spoznať. Vlastne aj tvojho brata, ktorému som bol triedny, ale i celú vašu rodinku. Blahoželám ti k ukončeniu náročného štúdia a obdivujem tvoje vedecké chúťky… Vážim si, že si si na mňa takýmto spôsobom spomenul. Ďakujem ti za pekný hodnotný darček, za milé slová poďakovania, ktoré ma potešili. Tak ako som to hovoril kedysi dávno a opakujem stále, teším sa, ak sú z mojich bývalých študentov vynikajúci odborníci, špecialisti, ľudia výborní v svojich odvetviach, ale najviac zo všetkého mi robí radosť, ak sa dozviem, že sú to dobrí ľudia s otvoreným veľkým a láskavým srdcom. Patríš bezpochyby medzi nich, Jonáš. Ďakujem za tvoje ďakujem.”
PS: Som presvedčený aj o Jonášovej skromnosti a o tom, že mi bude chcieť možno vyčítať, že som to takto zverejnil. Vopred prosím o ospravedlnenie a verím, že mi to prepáči 😉