Marek Šefčík

Učím vedľa na gymnáziu. Chodievam okolo ich fotografie.  Ešte je tam taký vyblednutý venček a pár bielych kamienkov. A keď sa dotýkam tej reťaze a odriekam slová modlitby, nemyslím len na nich a neprosím len za nich. Myslím aj na našu spoločnosť, na našu krajinu a ľudí v nej. Stretávam sa s mnohými ľuďmi, ktorí doslova “lámu palicu”, ktorí sú pesimisti a hovoria, že to je hnus a že to lepšie nebude, lebo to lepšie byť nemôže. Tvrdia, že v politike sú monštrá, kreatúry, ktorým ide o moc, peniaze, majetky. Čestnosť, spravodlivosť, poctivosť je im ukradnutá. A ľudia takisto. No a najviac ma rozosmutňuje tvrdenie, že všetci sú takí.

Ján a Martina boli zavraždení. Stál som vtedy na námestí s ostatnými organizátormi v Skalici a hovoril ľuďom slová nádeje. Posunuli sme sa odvtedy. Niekam. Mnoho špiny vyplávalo na povrch, mnohé sa zmenilo. Už vtedy bolo jasné, že Slovensko sa rozdelí na dve skupiny. Ja viem, že je to veľmi hrubé a nepresné delenie, ale o niečom svedčí. Aj v politike sa to udialo. A nie iba v tej veľkej, ale aj v komunálnej. Tí, ktorí si nevšimli november 89, tí, ktorí boli a sú pri moci a vyhovuje im využívanie výhod systému v zmysle “našim ľuďom a pre našich ľudí” sú skupinou politikov, ktorí nechodievali ani na protesty a zhromaždenia po vražde, lebo by vlastne protestovali sami proti sebe. Tí to potrebujú prečkať a dúfajú, že sa v ďalších parlamentných voľbách znova dostanú na vysoké posty. Majú stále vysokú podporu (až sa bojím povedať, že ľudia volia poväčšine svojmu charakteru,  najviac podobných politikov, aby im nedajbože neboli výčitkou) a teda aj šancu zablokovať na Slovensku posun k lepšiemu. Mám to pod nosom ako poslanec Mestského zastupiteľstva a je to neuveriteľne nechutné sledovať to. Títo ľudia spravia všetko pre to, aby si moc udržali… Je im jedno koľko strán už vystriedali, majú jediný cieľ – dostať sa tam. “Sú to bezcharakterní, bohatí ľudia, ktorí si nemajú problém kúpiť si zvoliteľné miesta na kandidátkach,” povedal mi jeden môj bývalý žiak. “Je naivné myslieť si, že to tak nie je,” dodal.

Všetko je to akési negatívne ale ja si odmietam sám v sebe pripustiť, že na Slovensku nemáme dosť čestných poctivých ľudí, ktorí patria do politiky. Problémom však je, že tam nechcú vstúpiť, lebo stále je tam väčšina agresívnych a bezcitných žralokov, ktorí zmenu nechcú a svoj revír si chránia. Treba im ukázať, že to nie je ich revír, ale naše Slovensko.

Ešte prejdem okolo ich fotografie neraz. Ešte neraz budem odriekať “Otče náš” a prosiť za ich vstup do neba a za našu krajinu. Odpustite, možno som nenapraviteľný, ale nechcem skĺznuť k negatívnym myšlienkam a stále verím, že zmena nastane. Ich obeť nebola márna, to viem už teraz. Treba nám však vytrvalosť v boji, aj keď nás to stojí mnoho. Zvládneme to… “Bože pomôž!”