Marek Šefčík

(zdroj: pantarhei.sk)

Knihu o vzácnom človeku uvádzali do života 26.4.2019. Nejako mi to nevyšlo zúčastniť sa. Povedal som si, že si knihu kúpim vo voľnom predaji. U Bystrického v kníhkupectve mi však povedali, že už sa minula a že sa bude robiť dotlač. Bol som jednak troška sklamaný, lebo som sa ku knihe zatiaľ nedostal, ale na druhej strane potešený, že je o knihu taký záujem.

Poznal som ju. Viackrát sme sa stretli, raz ma pozvala k sebe na návštevu a trocha sme sa pozhovárali… Najsilnejšie a zapamätateľné stretnutie som s ňou mal vtedy, keď som riaditeľovi gymnázia v Šaštíne-Strážach navrhol, aby sme s ňou spravili besedu. Súhlasila. Mal som sa postarať o jej privezenie do školy a tiež následný odvoz domov. Dodnes si pamätám, že dostala veľkú, krásnu kyticu a keď sme spolu z besedy cestovali do Holíča, viackrát spomenula, že je šťastná a vďačná, že mohla byť na našej cirkevnej škole. Dokonca sa mi začala ospravedlňovať. Ona, ktorá prežila doslova muky v koncentračnom tábore, pokorná a skromná žena sa ospravedlňovala mne. Opýtal som sa jej “Prečo?”. Povedala, že sa stretla na cirkevnom gymnáziu s takým vrúcnym prijatím, študenti i učitelia ju počúvali, kládli otázky s veľkým záujmom, vyslovili jej slová vďaky i uznania, dostala krásnu kyticu… No a? Veď to je samozrejmosť. Ale za čo sa ospravedlňujete? Za predsudky, ktoré som o vás roky prechovávala. Rozhovorila sa, znova zopakovala, že je šťastná a začala mi vysvetľovať. Roky chodievam po besedách po školách. Už veľmi nevládzem, je mi ťažko. Chcela som ísť niekedy na vašu školu, ale nikto ma nepozýval. Myslela som si, že to kvôli tomu, že som židovka a vy ste katolícke gymnázium. Dnes viem, že to bola moja mylná predstava. Ďakujem vám za pozvanie a ešte raz sa ospravedlňujem.

Jej príbeh hladujúcej, premrznutej dievčiny z koncentráku bol veľmi silný a keď hovorila, počúvali sme s otvorenými ústami. Sama o sebe hovorievala, že prežila zverstvá doktora Mengeleho a pri pohľade na číslo 2146 na predlaktí až zamrazí. Vieme o tých príbehoch, ale vždy keď ich počujeme, znova a znova máme problém uveriť, že takéto niečo by mohlo byť skutočnosťou. Zdráhame sa prijať, že človek človeku môže urobiť zo života peklo na zemi… Pre nič za nič. Vlastne… pre inakosť rasy, či príslušnosti k inému národu. Áno, silný príbeh a rád si prečítam knihu o pani Helenke Weinwurmovej. Ale náš polhodinový rozhovor z toho auta mi vošiel do pamäte veľmi hlboko. Jej samej, na ktorej sa vyvŕšili choré predsudky diktátora o menejcennosti nejakého národa, bolo ľúto, že sama podľahla nejakým predsudkom o iných. Nemusela mi povedať nič. Mohla si to nechať pre seba, lenže takto to cítila a dokázala sa ospravedlniť. Jej veľkosť a zároveň pokora v mojich očiach ešte vzrástli. Pani Helenka, váš život bol príkladom bojovnosti, nezlomnosti, odpustenia… Už nie ste medzi nami. Už nesvedčíte o hrôzach ako priama obeť holokaustu. Preto som vďačný za to, že kniha o vás nesie ďalej váš odkaz.

Predsudkom a označovaniu ľudí za menejcenných by sme sa mali vyhnúť, aby sme nezablúdili do rovnakej krvavej slepej uličky, do akej nás zaviedla chorá ideológia v minulosti. Nepodceňujme nikoho, neodsudzujme nikoho z našich blížnych. Je jedno či sme židia, kresťania, ateisti, je jedno či sme Slováci, Ukrajinci, alebo Rómovia, či máme taký, alebo onaký titul, alebo ho nemáme vôbec, či máme takú funkciu, alebo hentakú pozíciu, nevyvyšujme sa nad nikoho, je jedno, či sme rodáci z mesta, alebo sme sa sem prisťahovali, či sme na pozícii robotníka, alebo generálneho riaditeľa firmy. Všetci sme jedna veľká rodina. Sme ľudia. Však mám pravdu, pani Helenka?

(Článok napísaný pre fb stránku Holíčske Noviny)