Marek Šefčík

Fotečka pri mlyne…

Našiel som si zmeškaný hovor. Bývalý žiak. Volal mi niekedy okolo obeda. Sme v občasnom kontakte cez maily, ale dlhšie sme sa nevideli. Jeden z mnohých z bývalého GJB v Šaštíne-Strážach, s ktorými som si veľmi dobre rozumel a zostali sme dobrými kamarátmi. Má dobre rozbehnuté podnikanie, fungujúcu rodinku, darí sa mu. A ja mu to prajem a teším sa z toho. Zavolal som mu späť. Má s nejakou partiou kamarátov namierené do Holíča. Idú si sadnúť do Wywaru na pivo a že či nepôjdem s nimi. Neodmietol som. Pivo nepijem, ale nemám problém byť v spoločnosti dobrých ľudí kdekoľvek… Dohodli sme sa na piatu. Najskôr som ešte skočil s rodinkou do Skalice, ale po návrate domov som sa presunul do spomínaného podniku…

Vyšlo to na chlp presne. Došiel som tam autom a zbadal som ako z 9 miestneho auta zaparkovaného pri ceste práve vystupuje partia chlapov. To budú oni. Stretli sme sa, zvítali sa a po schodoch zišli do “pivnice”. Mali tam objednaný stôl. Bolo nás 9. Postupne som sa dozvedel pár informácií a zistil som, že s takouto partičkou som si ešte neposedel. Vyšlo z nich, že to mali naplánované už skôr a dve hodiny cesty absolvovali do Holíča práve kvôli ochutnávke piva z miestneho rodinného pivovaru. Vzali si zoznam deviatich ponúkaných pív a dohodli sa, že pôjdu po poradí a skúsia všetky. Jeden z nich popíjal vínko, Miloš (ten môj žiak) mal odšoférovať domov, takže ten si dával kofolky a ja kávičku a potom čierny čaj. Pivo, pizza, pivo, pizza… Ochutnávali, chválili. Ale nezostalo ani zďaleka len pri debate o pive. Áno, bavili sa o chuti, vôni, porovnávali. Ja som len ovoniaval 🙂 Niekoľko krát  však prehodili výhybku a bavili sme sa napríklad o profesiách. Jeden bol kovoobrábač, ďalší elektrotechnik, dvaja kamionisti… no a jeden bol ich farár. Vzdelaný, rozhľadený 40 ročný chlap s dlhšími svetlými vlasmi. Boli medzi nimi ženáči, takí, ktorí sa na tento krok v blízkej budúcnosti chystajú aj slobodní. Najmladší z nich mal 25. Bavili sme sa aj o deťoch, o ženách, manželkách s úsmevom na perách, ale aj vážne o manželstvách a dôvodoch ich rozpadov v dnešnej dobe a tiež sme načali tému celibátu. O bratoch jehovistoch, ktorí ich navštevujú v ich farnosti akosi často…

Asi tak v “polčase” ochutnávky ma poprosili, aby som ich zaviedol aspoň na pár miest v Holíči. Veterný mlyn. Súhlasili. Pomocou palice som roztočil vrtuľu, spravili sme si pár záberov… Zbadali na konci chodníka medzi stromami kaplnku. Poďme k nej! Nemali problém sa prechádzať. Kaplnka sv. Urbana bola pre nich tiež lákadlom. Postáli sme pri nej, pod nami veľké žlté repkové pole. Téma vinohrady, ovocinárske záhradky, repka olejná, pestovanie plodín. Vždy bolo o čom. Prešli sme späť okolo mlyna a oni ešte nemali dosť. Nádherná “zlatá” strecha novopostaveného pravoslávneho chrámu Matky Božej Počajevskej ich očarila a chceli ísť ešte tam. Po chodníku okolo starého židovského cintorína. Židia, pani Helena Weinwurmová, ktorú som poznal, jej utrpenie v koncentráku – ďalšia téma. Asi Boh sprevádzal naše kroky, pretože nám zabezpečil bonus navyše. Už tam o takomto čase nebývajú, ale čakali na firmu, ktorá si mala prísť prevziať demontované lešenie. Hovorím o pravoslávnom popovi Jakubovi Jacečkovi z Holíča a jeho rodine. Mám s ním priateľský vzťah, poznáme sa a tak som ho poprosil, či by partiu nepreviedol aj interiérom a neodpovedal na niektoré ich zvedavé otázky, na ktoré som ja bol prikrátky. Najprv spomenul to lešenie, že musí… ale napokon spravil chlapcom prehliadku, ktorá sa im veľmi páčila. Plánovali sme ísť ešte k Zámku, ale tam sme sa zdržali neplánovane pridlho – viac ako hodinu. Na oplátku za to, že sme ich zdržali, sme pomohli naložiť do auta lešenie a dostali sme za to ešte prídavok. Majú tam zvonicu. Dva krásne zvony rôznej veľkosti s ešte krajším zvukom. A otec Jakub nám zazvonil nejakú tú ich “melódiu”, ktorá sa niesla okolím. Bol to aj pre mňa zážitok. Vďaka zaňho…

Keď sme odtiaľ odchádzali rozoberali sme rozdiely a postoje rímskych, gréckych katolíkov a pravoslávnych. Rozdiely v liturgii, v prístupe jedných k druhým, o rozkole, ktorý nastal pred nejakými 800 rokmi, o tom ako je to s uznávaním autority pápeža… Presunuli sme sa ešte na chvíľu k Holíčskemu zámku. Začalo však dosť husto pršať a už sa nám zotmelo. Postáli sme tam pod strieškou, porozprával som im nejaké informácie v súvislosti s letným sídlom Márie Terézie a presunuli sme sa tam, kde nám doteraz podržali stôl. Znova debata, ktorá sa krútila okolo ďalších tém… Napokon sme to tam zaplatili a ukončili čosi pred jedenástou. Vyšli sme von, stáli pri aute a debatovali. Ešte toto, ešte tamto. Dážď ustál a my sme sa nevedeli rozlúčiť. Niektorí z nich držali v rukách igelitky Wywar, v ktorých mali nakúpené nielen fľaškové pivá, ktoré si brali na pamiatku domov, ale aj nejaké podpivníky (neviem ako sa tie okrúhle tácky volajú) a tiež nejaký ten pohár s logom pivovaru. Na margo k miestnemu pivovaru Wywar, ktorý vlastní rodinka Kadlecovcov (s ktorými mám tiež veľmi dobré vzťahy a fandím im v ich podnikaní) musím povedať, že títo moji noví kamaráti z dedinky od Zlatých Moraviec pivo veľmi chválili. Ďakovali za to, že mali sprievodcu, ktorý sa aspoň troška vyznal a aj keď ich čakali ešte dve únavné hodiny cesty, akosi sa im do auta nechcelo.

Znova sme sa rozlúčili, už asi tretí krát, nastúpili do auta a namierili si to domov k svojim rodinám…

Zdalo by sa, že je to len taký obyčajný večer, o ktorom sa snáď ani neoplatí písať. Lenže v tom piesku obyčajnosti som zbadal zrnká zlata, kvôli ktorým je tu tento môj príspevok. Piesok, ktorý načriete do veľkej širokej misky kdesi z rieky spoločne s drobnými kamienkami je to, čo sa vám podarí načrieť každým razom. Sadnúť si môžete ísť na pivo trebárs aj každý večer. Lenže, keď sme sa rozchádzali, vedel som, že toto nebolo len tak “pieskovokamienkové” posedenie pri pivečku. Tu bola pridaná hodnota. Uvedomil som si napríklad, že za celý večer, ktorý trval takmer 6 hodín nepadol jediný vulgarizmus, alebo nadávka. V baroch a podobných podnikoch to tak nebýva. Dokonca dnes ani v triedach na stredných aj základných školách. Žiaľ. Chlapi s rôznym postavením, chlapi potužení pivom a predsa nič. Žiadne “rúbanie”, žiadna negatívna nálada, žiadna nadávka. Na nič a na nikoho. Ak niekto povie, že to preto, že tam bol farár, tak musím povedať, že sa k nemu (a on k nim) správali ako ku kamarátovi, atmosféra bola uvoľnená. Nie, to nie je o kontrolovaní sa, ale o celoživotnom nastavení. Nemuseli sa pretvarovať, bolo to pre nich úplne prirodzené. Ďalším zlatým zrnkom v miske nášho stretnutia bola ich snaha vidieť aj niečo hodnotné, historické a sakrálne v meste, ktoré navštívili. Nikto neprotestoval. Jeden to navrhol a všetci boli za. Za zlaté a nie bežné zrniečko sa dá považovať aj hĺbka niektorých preberaných tém. To všetko sa vyskladalo dohromady tak, že som ani nevnímal ako letí čas a napokon pri lúčení som mal pocit, že sa lúčim s ľuďmi, s ktorými som si mal čo povedať, aj keď sme sa predtým nepoznali, ba naopak, zdalo sa mi, že sú to moji kamaráti už oddávna a odchádzal som od nich s pocitom, že by som sa s nimi veľmi rád ešte niekedy stretol. Vyryžujete z obyčajnosti zopár zrniečok zlata a našli ste poklad.

Keď ma Miloš oslovil, či by som sa k nim nepridal, nevedel som, do čoho presne idem, ako dlho to bude trvať, koľkí tam budeme. Viem, že som spravil dobre, že som to pozvanie prijal. Vo Wyware vraj varia vynikajúce pivo. Aj moji noví kamaráti to potvrdili. Ale ak idete navyše s dobrou partiou, domnievam sa, že chutí ešte omnoho lepšie. Žeby som nabudúce predsa len ochutnal? 🙂 Ale nie… len si dajte. Nazdravie!