Nikdy som sa nebál prezentovať svoj názor aj v boľavých a rozdeľujúcich témach. Šiel som tak s kožou na trh a táto niekedy skutočne pod paľbou diskutérov horela. To mi vôbec neprekáža. Treba korektne diskutovať a argumentovať. Som za.

Ale! Môj spomínaný 98. článok bol v niečom iný. Poukázal som v ňom na kontrast medzi dvoma vecami. Na jednej strane rozhorčenie verejnosti nad činom matky, ktorá po pôrode svoje dieťa zabila a v igelitovej taške pohodila v parku a na strane druhej toleranciu verejnosti nad zabíjaním detí pred pôrodom. Použil som tam ešte metaforu, keď som telo takýchto matiek prirovnal k väzeniu pre ich nenarodené deti. Nechcel som, aby s týmto každý súhlasil. To sa ani nedá. Len som vyjadril svoj pohľad, svoj názor na konkrétnu tému. Nič viac, nič menej.

A prišla reakcia. Nemyslím na tú bežnú diskutérsku vlnu, ktorá sa valila z oboch opačných táborov ktoré rozdeľuje očividne citlivá téma. A nemyslím dokonca ani na inú blogérku, ktorá môj názor prekrútila a riešila ho na svojom blogu. Myslím na šéfov, teda adminov smeblogu…

Keď si otvoríte titulnú stránku www.blog.sme.sk, tak sa vám hore zobrazia možnosti nastavenia toho, ktoré články budete vidieť. Je tam možnosť “všetky články”, možnosť “výber sme” a ešte “vlastné nastavenie”. Prednastavená je stredná cesta, teda “výber sme”. Ja som si to doteraz nevšimol. No keď sa môje články náhle prestali objavovať na titulke, pýtal som sa adminov, čo sa deje. Dostal som odpoveď, s ktorou som nepočítal. Bol som vyradený z výberu sme! A ešte, že to blogerom nezdôvodňujú a tak, ako ich vyradia, môžu ich opäť zaradiť. Navyše mi dali odvolávku na to, z akých dôvodov som mohol byť vyradený. Dobre… som vyradený. Spravil som nejakú chybu, porušil kódex blogera, bol som vulgárny,  alebo… Prd! Nie som si vedomý nijakého prešľapu, ktorý by ma diskvalifikoval.

Premýšľal som dokonca o tom, že tento môj článok by mal byť rozlúčkovým. Ale tu ma zastavila otvorená podpora niektorých mojich čitateľov, ktorí ma v písaní povzbudzujú. Mohol som sa na to vyradenie z výberu vykašľať a písať normálne ďalej. Tak to spravil už nejeden bloger. Napriek tomu, že som bol varovaný, že ma admini môžu zabetónovať mimo výber, napriek tomu sa ozývam a píšem tieto riadky…

Včera som vzal do rúk časopis .týždeň a čítal som rozhovor s frontmanom punkovej legendy u nás Koňýkom. V tom rozhovore je aj toto: “Čo hovorili komunistickí úradníci na tvoje texty?” “Že to nie je vhodné pre socialistickú mládež. Tam sa prosto dala nejaká pečiatka, a my sme mali pečiatku iba na troch (textoch).” Hovorím si – do kelu, tak jemu to tí červení aspoň zdôvodnili 🙂 Ja síce nie som zakázaný, ale prístup k mojim článkom je obmedzený určite. Áno, ja viem, že admini majú na to právo, ale čo tým sledujú?

Je mi to divné. Internetové správy čítam prevažne na sme.sk. Priestor na blogovanie mi dali tiež oni. Dokonca dva články z môjho blogu zverejnili v tlačenej forme sme, čo ma potešilo. Ale to, čo urobili teraz ma mrzí. Môžu mať iný názor ako ja. Aj verejná mienka môže byť proti mne. Ale prečo tento názorový prúd obmedzujú (nestalo sa to vyradenie v poslednej dobe za podobné názory iba mne) a opačnému nechávajú voľný priebeh?

Ďakujem svojim čitateľom a odkazujem im – Stovka teda, ak Boh a admini 🙂 dajú, bude!

No na záver si neodpustím taký krátky, priliehavý:

Po páde komunizmu sa pýta kamarát kamaráta:

* “A ty si za čo sedel tých 20 rokov?”

° “Za nič!”

* “To je somarina… Za nič dávali 10 rokov.”