Keď sa žena za čias Krista dopustila cudzoložstva, jej osud boli kamene. Tvrdý, nekompromisný trest, ktorý vykonal ľud. Anonymne. Za ľud sa dá schovať. A potom hádzať šutre. Alebo kameňovať slovne v diskusii. To sme my. Ježiš nezdvihol kameň. Naopak, on všetkým, ktorí tam stáli, otvoril dlane vetou – Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí kameň! Ani on neschvaľoval jej konanie. Napriek tomu nedovolil nikomu siahnúť na jej život.

Hľa, človek! – vyslovil Pilát, keď predviedol zbičovaného Krista pred ľud. Hľa, človek! – dokatovaný, nahý, odvrhnutý. Dievčatko v igelitke. Taká krutá mať – povieme si. Varovný prst sa však zdvíha nad našou rozpoltenosťou. Nenájde sa vari nikto, kto by tú ženu za jej skutok pochválil. Na druhej strane umierajú deti dennodenne vo väzení tela svojej matky. A toto nezaujíma takmer nikoho. Matka z nášho príbehu vraždila. A tie, ktoré to stihnú do nezmyselne vymyslených časových hraníc tehotenstva, vraj iba prerušujú. Iba prerušujú. Čo je na tom?

Dokážeme tvrdo vystupovať proti žene, ktorá usmrtí svoje dievčatko, ale tíško prerušujeme a prerušujeme. Prerušujeme to, čo už nikdy pokračovať nebude. Dar všetkých darov – život. Je mi z toho nevoľno.