Marek Šefčík

Čo: koncoročný školský výlet
Kedy: 23.6.2017 – 28.6.2017
Kde: Bijacovce, č.d. 42
Kto: žiaci 1.AG zo Spojenej školy sv. Františka Assiského v Malackách (12 kusov) + triedny (1 kus)
Navštívené miesta: Spišský Hrad, Dreveník, Slovenský raj, mesto Levoča, Mariánska hora v Levoči
Strava: navarili, napiekli nám/navarili (opiekli) sme si
Podmienky na život: wifina bola, takže ok
Sprcha: jeden sprchovací kút, takže sme chodili po troch naraz sa postupne trpezlivo prestriedali
Ranná a večerná hygiena (čistenie chrupu, ksichtu): vnútri umývadlo, vonku na dvore hadica
WC: jedno splachovacie + jedno suché
Nocľah: postele + matrace rozložené po dlážke
Spolupráca s Všemohúcim (počasie): lepšie ani byť nemohlo
Spolupráca s triednym: … dal sa presvedčiť
Straty na životoch: 0 %
Straty na smartfónoch, nabíjačkách a i.: 0 %
Obohatenie slovníka o výrazy zo spišského nárečia: dva pivá kofoly, dva ženy; pokus o vyslovenie čísla 777, alebo 9999 zlyhal
Zaujímavosť: Simona dokáže prsty na ruke zohnúť tak, že tvoria s rovinou dlane pravý uhol (ba ešte viac ich ohne). To dokážete aj vy? Jasné, ale ona do oboch strán.
Perlička z ubytovania: Podľa hesla “Dobrých ľudí sa všade veľa zmestí” sme spali všetci v jednej veľkej izbe, len triedny spal v kuchyni 🙂

Keď nemáte až tak veľmi chuť čítať, tak tu môžte prestať, lebo to najdôležitejšie bolo vymenované heslovite. Snáď ešte môj stručný pohľad – Bolo perfektne a ďakujem Bohu i mojim prvákom, že som mohol s nimi tento výlet absolvovať. Skutočne to stálo za to a, podľa ich vlastných slov, ich ten výlet ako kolektív stmelil a vylepšil. To bolo aj prvoradým cieľom, takže sa teším.

Keď si dám na tanier suchú ryžu povedzme s kúskami nejakého mäsa, nie je to ono. Tá omáčka mi tam chýba. Aj tento článok o výlete je zatiaľ bez omáčky. A, tí ktorí ma poznajú, tak vedia, že v písaní veľmi rád dochucujem, korením, solím a pridávam omáčku, aby lepšie chutilo… Takže v nasledujúcich riadkoch chcem pridať k hlavnému chodu “troška” omáčky.

Vedel som, že mám ísť so svojou triedou na výlet a že, vzhľadom k tomu, že mením svoje pôsobisko, to bude aj rozlúčkový výlet s nimi. Chcel som niečo, čo by nebolo tak drahé a pre nich, v istom zmysle, výnimočné. Vzal som ich teda do Bijacoviec a aj vďaka mojim úžasným rodičom, ktorí nám pomohli, to bolo super. Mali sme k dispozícii domček, ktorý zostal po mojej prababke a moja mama s otcom ho trocha prerobili a dá sa tak využiť, ako chata. tento dom má spoločný dvor s drevenicou, ktorá je zapísaná v kultúrnom dedičstve Slovenska a býva tam môj brat s rodinou. Pekné prostredie, vzadu na záhrade pasúce sa kozy…

Z Malaciek sme sa vybrali večer z piatka na sobotu. Už keď sme čakali v Bratislave na rýchlik, začali padať prvé humorné hlášky. Potom som, pri pohľade na batožinu povedal, že vyhlasujem súťaž o najnepotrebnejšiu vec, ktorú sme si na cestu zbalili. Nechcem udeľovať ceny podľa poradia, to nech si vyhodnotí každý sám, ale na prvých troch miestach sa umiestnili obaja Andrejovia a Daniela. A čo si na východ niesli? Jeden Andrej mal kalkulačku bez čísel. Taká stará opotrebovaná kalkulačka, na ktorej boli už tlačidlá bez čísel. Druhý Andrej si niesol predlžovačku. Aby tam vraj vošlo naraz viac nabíjačiek na mobily. No a Daniela si niesla knižku o gayoch, ktorú počas výletu ani raz neotvorila. Že to vzala sestre, či komu a že ona číta všeličo… No, dobre.

Nočná jazda v rýchliku z Bratislavy do Spišskej Novej Vsi bola zaujímavá. Chvíľku driemkanie, chvíľku vrava. Zážitok mali naše krčné chrbtice i nohy. Po sediačky spať nie je to pravé po čom by človek túžil. Ale dvaja členovia výpravy nemali ani najmenší problém so spánkom. Kedykoľvek a v akejkoľvek polohe. Natália a Andrej K. si absolútne nerobili problémy s miestom, ani časom. Zalomili a bolo. Obdivuhodná schopnosť. Keď sme sa napríklad raz večer všetci spoločne v izbe bavili o partii v triede, o uplynulom školskom roku, o všeličom a každý mal niečo povedať, keď prišiel rad na Natáliu už bola ďaleko za hladinou alfa. Alebo, keď sme hrali karty – žolíka v kuchyni za stolom, Andrej tam sedel s nami, lebo sa to chcel pozorovaním naučiť. Netrvalo dlho a aj keď v akejsi neprirodzenej polohe, aj tak bez problémov zalomil.

V Spišskej sme trocha počkali na stanici a nastúpili sme do osobáku. Dostali sme sa po chvíľke do Spišských Vlach, kde nás už čakali tri autá. Môj brat, kamarát a moja sestra. Vybavil som súkromné taxíky, lebo v sobotu ráno chodia spoje tak, že viac nechodia, ako chodia. Po krátkom oddychu a vybalení som sa dozvedel, že je výnimočne omša v kostole o 9:00 a nie večer. Bolo Jána, tak preto. Šli sme všetci. Vyliezli sme na chórus. Tak, ako sa má sme vstávali, kľakali, sadali si, ale nikoho zo žiakov som sa radšej, po tej prebdenej noci, nepýtal na to, čo bolo hlavnou myšlienkou kázne… Po skončení omše sme sa išli pozrieť k zvonom do veže kostola. Výhľady perfektné, schody drevené a strmé, niektoré dievčatá veľmi opatrné. Predpríprava na zdolávanie túry v Slovenskom raji. Moja mama nám výdatne pomohla s prípravou gulášu. Varili sme dopoludnia kotlíkový na dvore. Chcel som, aby každý prispel svojou troškou a pomohol. Predsedu triedy som oslovil a dostal som nečakanú odpoveď. “Andrej, choď porúbať tie suché konáre…” “Ja nemôžem.” znela Andrejová odpoveď. “A čo, máš ploché nohy?” “Nie, ja už som dnes unavený…” Zasmiali sme sa a odvtedy mu akosi prischlo – tvrdý chlap s plochými nohami. Na to rúbanie dreva niektorých som sa ani radšej nešiel pozrieť 🙂 Radšej som krájal mäso vnútri.

martin prispieva k vareniu gulasu – prinasa leco 🙂

ema nabera sily do dalsieho boja 🙂

Celá sobota bola určená na také “vyhnívanie” na chate, zotavovanie sa po náročnej ceste. Varili sme ten guláš, kecali, surfovali po nete bo bola wifina s prezradeným heslom, hrali kalčeto (stolový futbal) vonku na dvore.

V nedeľu ráno sme šli najskôr na svätú omšu do kostola, potom krátko zotrvali na našej chate, zbalili si veci na krátku turistiku a po jedenástej sme už šli na obed, ktorý nám pripravili moji rodičia. Polievka – vývar, vyprážané kuracie rezne v cestíčku, zemiaky gruľe, zelenina k tomu. V bytovke majú zo starej kotolne spravenú spoločenskú miestnosť, kde sme vošli pohodlne všetci. Obed bol výborný. Takto posilnení sme sa pustili peši na dominantu Spiša.

Spišský hrad je z Bijacoviec vzdialený len niečo vyše 4 kilometrov. To sme zvládli. Absolvovali sme prehliadku so sprievodcom, chvíľku polebedili na dolnom nádvorí, porobili nejaké selfie, potom ešte ďalšie a ďalšie, skontrolovali si, v akej kondícii je baterka v mobile (percentá sú často dôležitejšie ako jedlo). Spoznali sme ešte roztomilé zvieratko usídlené na celom dolnom nádvorí. Sysle sa tam udomácnili a spestrujú prehliadku Hradu.

Buď ideme do Spišského Podhradia na zmrzlinu a potom domov, alebo priamo domov, alebo sa ideme pozrieť ešte na vedľajší kopec Dreveník. Tieto tri možnosti som, vzhľadom na únavu, navrhol. Ozvala sa prekvapivo Simona, ktorá, pri všetkej úcte, nie je vyložene turistickým typom a zahlásila, že “Poďme na ten Dreveník”. Niektorí na ňu nechápavo pozreli, ale nenašiel sa nikto, kto by otvorene nesúhlasil. Paráda – povedal som si v duchu – chcú vidieť, zažiť čo najviac a to mi vyhovuje.

Našim cieľom sa stalo Kamenné mestečko na Dreveníku. Stretli sme tam skalolezcov, ktorí trénovali, liezli istení skobami, lanami. Vedel som, že sú tam aj skaly, na ktoré sa dá vyliezť aj bez takejto pomoci. Vyzval som výpravu, aby neriskovali, dávali pozor na seba i jeden na druhého a šlo sa.

Na strmú skalu, priamo hore. Noha, noha, ruka, ruka. Postupne až nahor. Výborný, čiastočne adrenalínový, pocit. Krásne výhľady. Cestou späť cez Hodkovce si Slniečko robilo precízne svoju robotu. Dokola sa po oblohe z času na čas ukázala čierňava, ale nespadla na nás ani kvapka. Sprchovací kút a wifina boli v permanencii ešte dlho do noci…

Pondelok mal byť asi najnáročnejším dňom. Čakal nás turistický pochod v Slovenskom raji. Vedeli sme, že musíme vyliezť z postelí (z matracov) o nejakej pol piatej ráno. A podarilo sa. Vstali sme, nachytro sme sa umyli a bežali na autobus. Nevyzeralo to dobre. Poprchávalo, bolo zamračené. Ale na SHMÚ písali, že v Hrabušiciach (čo je vstup do Slovenského raja) by už pršať po ôsmej nemalo. Nastúpili sme do autobusu, ktorým sme sa odviezli do Spišského Štvrtku. Šli s nami aj moji turistikychtiví rodičia. Prestupovali sme v Sp.Štvrtku na iný autobus do Hrabušíc. Pršalo. Už viac, ako by bolo zdravé. Stále som veril, že machri zo SHMÚ sa mýliť nebudú. Vystúpili sme z busu v Hrabušiciach. Všade mokro, ale pršať prestalo. Vyhľadali sme COOP Jednotu, kúpili si niečo pod zub na raňajky a tiež zásoby na turistiku. A šlo sa. Z Hrabušíc, cez Prielom Hornádu po modrej značke a potom po zelenej smerom na Kláštorisko. Chceli sme zažiť cestičku okolo Hornádu, ale aj extrémnejšie rebríky okolo vodopádov. Keď sme prekonávali kovové stúpačky prichytené na skalách a pod nami tiekla rieka, šli sme rozťahaní jeden za druhým. Nevedel som, o čom sa tí za mnou bavia a zrazu Andrej, tvrdý chlap s plochými nohami, zvolal: “Vaša maminka s Matúšom zaostali” a po kratúčkej pauze dodal hlasno “Hovada sú to…!” Bol ďaleko a ja som počul len toto. No, ako by ste si to vysvetlili? Zopakoval som to celé a ostatní sa začali smiať. Andrej si to potom snažil vyžehliť tým, že on hovoril v tej druhej časti o ľuďoch, ktorí hádžu do Hornádu plastové fľaše a ďalšie svinstvo. Neviem, či mu mám veriť?! 🙂 Okrem strmých rebríkov, sme narazili aj na jaskyňu, do ktorej sme vošli a zakričali si po prvý krát odrhovačku, že “My sme potichu, my sme potichu, nereveme, nereveme!”

Osviežili sme sa na chate na Kláštorisku, pozreli si zrúcaninu kláštora Kartuziánskych mníchov a padlo (na moje potešenie) rozhodnutie, že ideme ešte aj na Tomášovský výhľad. Čakali nás doliny ako na podnose, ale tiež poriadne stúpania i klesania, ktoré sme museli zdolať. Zvládli sme to a Tomášovský výhľad – podľa mňa najúžasnejšie miesto v Slovenskom raji, bol našou odmenou. Na tej skale stojí človek s obrovským rešpektom pred veľkosťou Stvoriteľa. Strach a brnenie v lýtkach nedovolí ísť až na okraj. Dá sa dostať až na okraj, ale ľahnite si a tak sa pozrite dolu. Všetci to splnili a vznikla aj fotečka s prehliadkou zadkov 🙂

Potom sme pokračovali v ceste ďalej smerom na Spišské Tomášovce. V lese sme nasávali čerstvý vzduch a keď sme vyšli na lúku nad dedinou, zaspievali sme si ešte dvojhlasne Na Kráľovej Holi! Potom sme stretli troch veselých chlapcov tmavšej pleti, ktorí nás navigovali na železničnú stanicu. Ešte sme sa zastavili v miestnom podniku na orosenú kofolku, ktorá tak neodmysliteľne patrí k letu, k turistike, k Slniečku. Môj otec si dal mätový čaj, ale to dopodrobna rozoberať nebudem. Prešli sme na stanicu k vlaku. Spomenul som si ešte pred príchodom vlaku, že keď sme ako deti s rodičmi cestovali vlakom, tak sme poprosili mamu o 10 halierov (hliníková minca) a položili sme ich na koľajnicu. Sranda bola, akú placku z toho ten rušeň spravil. Matúš mi dal jednocentovku. Medená minca vydržala na koľajnici len tri prechody kolesom a potom padla dolu. Počkal som kým vlak zastaví a horúcu mincu, vlastne už oválnu medenú placku, som Matúšovi vrátil späť. Poproste ho, aby vám ju ukázal.

Keď sme v Spišskej Novej Vsi vystúpili z vlaku a čakali sme na autobus, niekto podpichol, že dajme si “My sme potichu…” Keď sa na mňa Martin pozrel a videl, že napriek prítomnosti cudzích ľudí na stanici, sa dostávam do štartovacieho módu, vzdialil sa od nás na iné nástupište a nepriznával sa k nám. A my sme si fakt zarevali aj na autobuske. Žiakov nepoznal nikto, ale mňa a aj mojich rodičov, ktorí stáli neďaleko, začali niektorí ľudia spoznávať… Spišská Nová Ves – Klčov, rýchly prestup na Spišské Podhradie a potom na Bijacovce. Zas vyťažený sprchovací kút a wifina a … voľnejší program, oddych, relax. Všimli ste si, že popršalo iba ráno? To preto, aby sme mali čerstvejší, vlhkejší vzduch a potom sa dokonca ukázalo Slnko a bolo nádherne. Krásny výlet za nami bez problémov.

Utorok bol dňom, kedy sme chceli navštíviť Levoču. Neboli sme nároční. Chceli sme vyjsť na Levočskú horu k bazilike, potom navštíviť baziliku sv. Jakuba v centre Levoče, kde je najvyšší drevený gotický oltár na svete, no a ešte sme chceli ísť na dobrý obed v nejakej dobrej reštaurácii a na zmrzlinu. Hej, vlastne sme ešte chceli tradične dobré počasie. A presne takto to aj vyšlo.

Po raňajkách sme sa presunuli autobusom do Levoče. Znova sme prechádzali okolo Katedrály na Spišskej Kapitule, potom cez obec Baldovce, okolo závodu, kde upravujú a plnia do fliaš z prameňa Baldovskú vodu. Keď som povedal v Levoči, kam sa chceme dostať a ukázal som do kopca na Mariánsku horu, niektorí si len povzdychli, ale odhodlanie nechýbalo.

Vystúpali sme až hore k bazilike. Pekná príroda, bazilika síce na kopci, týčiaca sa nad mestom, ale aj tak pôsobiaca pokorným dojmom. Možno to je tým tichom navôkol. Vnútri príjemný, osviežujúci chlad. Na interiér s pestrými farebnými vitrážami v oknách dozerá zlatom zdobená, decentne sa usmievajúca sympaťáčka – Levočská Panna Mária. Po jej pravici a ľavici sú na oltári sochy jej rodičov Joachima a Anny. Bazilika je postavená v 19.storočí, jedine socha Panny Márie je z 15.storočia z pôvodnej kaplnky, ktorá stála poblíž. Bola postavená z vďačnosti  za záchranu ľudu pred Tatármi. To miesto je jedným z najnavštevovanejších a najvýznamnejších pútnických miest na Slovensku. Milujem toto miesto a som rád, keď sa sem môžem vrátiť. Pomodlili sme sa jeden desiatok ruženca a poďakovali nie len za náš výlet, ale aj za to, že sme mohli byť spolu počas celého školského roka.

Chvíľku sme ešte posedeli, pomeditovali pod hrejúcim Slniečkom a zišli späť do mesta. V starých mestských hradbách je reštaurácia Bašta a neváham jej spraviť reklamu, pretože nám navarili dobre, chutne a najedli sme sa v príjemnom prostredí. Prešli sme sa po meste, absolvovali prehliadku baziliky sv. Jakuba, kde sme sa mohli kochať dielom Majstra Pavla z Levoče a jeho žiakov, no a potom sme si ešte dopriali zmrzlinu. Ďalší fajn deň za nami. Všetky bláznovstvá, ktoré sa spontánne diali na našej “chate”, či poblíž nej, tu ani nie je možné pospomínať. Aj opekačka bola, dokonca dvakrát, aj sme navštívili obe bjacofske karčmy, aj sme dolu v bare u Mira mali kultúrny zážitok, keď nám púšťal na plátne videoklip miestnej kapely Pyrit, v ktorej hrá aj on. Pieseň mala názov Jazdec bez hlavy. Proste bola sranda…

Cesta späť v stredu bola síce únavná, ale prešla rýchlo. Bavili sme sa o zážitkoch, o tom čo bolo, ale troška bola aj o lúčení a smútku z toho, že niečo pekné končí. Za všetkých sa vyjadrila trefne Simona “Bolo výborne… a to som premýšľala, že na výlet nepôjdem.”

Tento “omáčkový” článok je napísaný z vďačnosti za celú 1.AG v školskom roku 2016/2017. Vážim si vás a znova zopakujem, čo som vám povedal nedávno – Ste malá trieda počtom, ale veľká ľuďmi, ktorí do nej patria. Na výlete, ale aj počas školského roku sme spolupracovali v pohode, vedeli sme sa vždy dohodnúť. Ste rozumní mladí ľudia, ako to povedala moja mama, keď vás počas výletu spoznala. Ostaňte stále takými. Majte dobré srdcia a ja sa z vás budem tešiť.

Martin, Andrej, Kristína, Simona, Natália, Daniela, Ema, Marek, Andrej, Lukáš, Matúš, Vlado, ale aj Nicol a Sára, ktoré z nejakých dôvodov na výlet nemohli ísť, tento článok je, ako spomienka, pre vás.