Marek Šefčík

dedinka pod hradom (foto: mapio.net)

Kde bolo, tam bolo, v minulom tisícročí, kdesi na Spiši v malej dedinke pod veľkým hradom si odhryzkával sladké dobroty mladosti gymnazista Marek. Premýšľal o svojej budúcnosti, o zmysle života. Ideály, ciele, sny. Vtedy, mu skrsla myšlienka, že by bolo fajn stať sa misionárom. Doštudovať na gymnáziu a svoje kroky spojiť so vznešenými krokmi nejakej rehole. Neskôr sa pobrať na misie a pomáhať tam chudobným, chorým, odkázaným na pomocnú ruku.

… až prišiel jeden pondelok. Nie obyčajný, ale Veľkonočný pondelok. Po mokrých “radovánkach” bola v dedine, v ktorej Marek žil, zábava. Taká klasická dedinská zábava so živou kapelou, šenkom, s množstvom ľudí z blízkeho, ale aj vzdialenejšieho okolia. Keď bola príležitosť ísť na zábavu, tak Marek šiel. A šiel i tentoraz. Mal tam kamarátov. Tancovali, bavili sa. Hrali moderné i ľudovky. Náladička. Tancoval s bývalou spolužiačkou zo základky Máriou. Zrazu Marek zacítil na chrbte čosi hrejivé. Obzrel sa. Bol to pohľad veľmi peknej dievčiny. Mala svoju partiu, s ktorou sa bavila. Chvíľku sedeli, potom tancovali a čas od času, pomedzi tancujúcich zavadila pohľadom o Mareka. Nie mimochodom, ale zámerne. Marek si jej záujem všimol a zveril sa s tým Márii: “Nejaká baba si ma všíma. Je veľmi sympatická. Nepoznám ju… Pôjdem pre ňu, či si so mnou nezatancuje, keď začnú hrať “slaďáky”…” Mária ho povzbudila, aby šiel. Od tej chvíle čakal už len na jedno. Na pomalšiu hudbu. A tá neprichádzala. Bolo bežné, že okolo polnoci kapela hrala také… pre dvojice. Polnoc udrela. Pol jednej a nič. Furt nejaký bláznivý štýl. Po pol jednej v noci zrazu oznam, že slaďáčiky. Dievčina si sadla s partiou v sále pod okná. Príležitosť. Marek sa ospravedlnil Márii: “Musím pre ňu ísť.” Hlavu mala troška sklonenú, pohľad odvrátený. Naklonil sa cez stoličky a nejakých ďalších ľudí až k nej a pravou rukou jej dočiahol na vrch hlavy. Prstami sa jemne dotkol jej vlasov. Bol hluk, hudba, ináč si vynútiť pozornosť nešlo. Otočila hlavu. Ponuku na tanec prijala. Marek vnímal tieto chvíľky intenzívne. Skončila jedna pieseň a prišla ďalšia. Nevedel, ako to bude pokračovať, ale tá chvíľa bola taká príjemná, že si prial, aby hrali takýto štýl aspoň dva dni. Keď zneli tóny druhej skladby, dievčina sa pokúsila o konverzáciu “My sa ešte nepoznáme…”. Lenže už teraz bleskom zaľúbenosti paralyzovaný Marek odpovedal len veľmi krátko, s úsmevom “Nie” a vychutnával si tie chvíle naďalej. Plán bol zoznámiť sa neskôr. Teraz je dôležitejšie ničím nerušiť tú krásu tohto momentu. Lenže keď hrali tretiu pieseň prišlo prebudenie zo sna do tvrdej reality…

Krásna dievčina tam bola aj so svojou sestrou, ktorá prišla pre ňu s upozornením, že už musia ísť domov. Bol čas už len na krátke “Ahoj” a hotovo. Zmizla medzi davom ľudí a Marek zostal sám so svojimi pozauzlovanými myšlienkami. Vrátil sa k partii, ešte chvíľku sa s nimi bavil a odišiel domov. Aj jeho dvaja mladší bratia boli na zábave a tiež sa v tom čase vrátili. Keď si ľahali do postelí, bratia mysleli len na to, ako čo najskôr preletieť hladinu alfa a dostať sa do fázy tvrdého spánku. Lenže Marekovi myšlienky nebežali hladko. Raz uzol, raz odbočka, zákruta. Bezspánkový režim. Začal otravovať bratov s tým, čo sa mu prihodilo. Také sympatické dievča, tanec, zoznámenie-nezoznámenie. Rozpovedal im to. Zrazu zablyslo svetielko nádeje na nájdenie ihly v kope sena. Z mladšieho z bratov vyliezlo, že ju pozná. Vie o koho ide. Chodieva na tú istú základnú školu ako on. “Ti šibe?!” – reagoval Marek “Nevyzerala na základku. Určite tak prváčka-druháčka na strednej.” Marek pod váhou zbiehajúcich sa nitiek, ktoré všetky smerovali k nej, musel priznať, že áno, je to presne ona. V tú noc sa dozvedel ešte jednu informáciu. Je zo susednej dediny.

Vtedy neboli mobily, ale esemesky fungovali. Marek napísal odkaz na papierik, dal ho bratovi a ten odniesol na druhý deň odkaz do susednej triedy. A to isté médium, bolo využité aj na spiatočnú sms. Po papierikových odkazoch prišli prvé kratučké stretnutia na zástavke autobusu. 5-10 minutové chvíľky, kým pôjde autobus domov.

Neskôr prišli aj prvé prechádzky, schôdzky…

Vtedy sa postupne rozplynuli sny o misionárskej “kariére” a začali vízie o vlastnej rodine. Muselo ubehnúť ešte množstvo času, ale kdesi tam sa začala formovať vysnívaná rodina tých dvoch. Volala sa Emília, bola nádherná kvetinka bez tŕňov…

Je to len začiatok rozprávky, ktorá má úžasné pokračovanie. Nemá koniec. Stále ju tí dvaja žijú. Marek sa dožil dnešného dňa a aj po 22 rokoch, zhodou okolností, znova na “polievací” pondelok 17.apríla, si spomína na tú obyčajnú dedinskú zábavu a ďakuje za tú milosť, za to nasmerovanie, ktoré dostal vtedy jeho život. Dnes má tri deti. Krásna Emília je vždy krásna a žijú v objatí svoj neskutočný, nezaslúžený sen…

Tento článok je napísaný z vďaky Bohu za tých 22 požehnaných rokov, za 16 rokov manželstva a venovaný tej 14 ročnej krásnej dievčine, ktorú vtedy prvý krát rodičia pustili na zábavu mimo ich dediny. A ona sa chopila príležitosti a našla si tam svojho Mareka :).