Iba si to odparkoval… na koľajnice
(zdroj: http://obrazky.4ever.sk)
Sedíme vo vlaku. Cestujeme z Malaciek. V Levároch nastúpia do vlaku tí, ktorí mali byť už pred dvoma hodinami doma. Bola zastavená doprava na trati. Zberali ženu. Po kúskoch. Kdesi v Moravskom Jáne sa rozhodla postaviť do cesty vlaku… Pár dní na to – vystúpim z vlaku v Kútoch. Motoráčik do Skalice nás tam nečaká. Výluka. Autobusom. V autobuse sa dozvedám, čo sa stalo. Vlak zroloval auto niekde pri Kopčanoch. Šofér tvrdí, že tragická nehoda. Znova smrť. O pár dní sa dozvedám, že to bol 22 ročný mladík. Počkal za kríkmi a keď bol vlak blízko, vyšiel na koľajnice. Odparkoval si to tesne pred vlakom. Ten už nestihol včas zareagovať. V tých zošrotovaných plechoch nemal šancu na prežitie. Dôvod? Vraj ho nechala frajerka…
V jednej knihe som čítal veľmi múdre slová, ktoré by som chcel aj na tomto mieste ponúknuť. Boh si vyvolil národ, z ktorého mal vyjsť jeho Syn. A formoval si ho. Za pomoci svojho služobníka Mojžiša v istom momente vyviedol svoj zotročený národ z pod nadvlády faraóna. A putovali. Po púšti. Nehostinnej, drsnej púšti. Mali namierené do zasľúbenej zeme. Ale nie priamo. Kdeže!? Vodil ich ako keď nemotorné dieťa ťahá po dvore za sebou káčera na kolieskach. Sem, tam, potom zasa nazad a znova dokola. Cestu, ktorú mohli zvládnuť možno za mesiac, či dva, oni absolvujú za 40 rokov. Tam umiera stará generácia, rodí sa nová. Tam dostavajú pravidlá, ktoré im majú pomôcť upraviť normy ich správania – Desatoro. A tam, v púšti, aj hladujú, či sú smädní. Obracajú sa s hnevom, možno aj v zúfalstve k Mojžišovi a nostalgicky spomínajú na jedlo v Egypte. (Rovnako tak nostalgicky spomínajú niektorí ľudia na zverský totalitný režim… ale to je téma na nejaký iný článok.)
Boh im na Mojžišovo prosenie, dáva mannu. Chlieb z neba. Bolo to čosi vynikajúce, chutné, čo perfektne zasýtilo a zbierali to ráno zo svojich stanov… A ako premýšľali? Ľudsky. Presne rovnako, ako my dnes. Odložme si aj na zajtra, aby sme zas nehladovali. Vytvorili si zásoby. Ale prišiel zajtrajšok, a to, čo si odložili, sa nie len, že nedalo jesť, ale to dokonca nepríjemne zapáchalo. Boh vedel veľmi dobre, čo robí a dal tým odkaz nie len Izraelitom, ale všetkým nám. Nespoliehajte sa na seba. Ani na svoje zásoby. V prvom rade som tu pre vás ja! Spoľahnite sa na mňa a ja sa o vás postarám, ako váš otec. Nebojte sa!
Všetko je pominuteľné. Rodina, frajerka, kamaráti, peniaze, majetky, domy, autá. Ale ak budeme dôverovať Jemu, ak bude Boh v našom živote na prvom mieste, vtedy bude náš rebríček hodnôt neotrasiteľný. Často nás Boh vyvádza na púšť. Vezme nám milované dieťa, vezme nám zdravie, vezme nám často to, čo je nám najcennejšie. Možno životného partnera, alebo frajerku. Je to bolestivé… ale pomôžeme si? Nie. On vie dobre, čo robí. Áno, je ťažké zostať v takých chvíľach silný a neodparkovať si to na koľajniciach. Ale keď nám už na tom svete nezostane nič, On je s nami. Môžme sa naňho hnevať, ale on nás napriek našej zlosti objíma priamo z kríža. Nežijeme pre tento svet… Ja tomu verím.
“Prosím, daj nám silu v ťažkých chvíľach si uvedomiť, že si s nami. A prosím, Pane, aj za tých, ktorí zažili straty a odišli – objímaj svojou láskou aj ich.”