Marek Šefčík

Včera som si pozrel zápas, ktorý mal výsačku “existenčný kvalifikačný zápas o postup na Majstrovstvá sveta do Brazílie”. Žiadne skúšanie nových hráčov, ani priateľská konfrontácia, ktorá môže skončiť hocijako. Hrali sme s reprezentáciou Lichtenštajnska, kde hrajú za repre hráči, ktorí sa futbalom neživia. Ide prevažne o amatérov, ktorí popri svojmu zamestnaniu ešte aj občas reprezentujú svoju malú krajinku. Mali sme tam vyhrať. Hovorilo sa o povinných troch bodoch, ale osobne som mal pred zápasom zlú predtuchu. Pramenila z toho, že som videl aj predošlé zápasy kvalifikácie, ktoré naši, jemne povedané, zbabrali. Občas si chodievam s kamarátmi zahrať futbal a pri sledovaní prvého polčasu som si povedal, že sa až tak nemusím hanbiť za nepresné prihrávky, lenivé blúdenie po ihrisku a podobné prešľapy. Veď aj naši reprezentanti hrajú podobne. Fandím našim športovcom odjakživa, som s nimi keď sa darí a nestrácam nádej, aj keď všetko nie je na jedničku. V prípade futbalu však mám pocit, že účasť Slovenska na MS v Juhoafrickej republike a tam pekné výkony predovšetkým proti Talianom, nám uškodili. Slovenský futbal si začal namýšľať a stavať sa do pozície, ktorá mu nepatrí. Máme štadióny v katastrofálnom stave. Ľudia na futbal nechodia. Kultúra na štadiónoch je katastrofálna, výkony hráčov často pod úroveň, úspech v európskych súťažiach nedosiahnuteľný…

Ťažko stráviteľná pohroma z prvého polčasu ma napokon neodradila pozerať aj druhý. Dali sme síce gól, mali sme aj tlak, ale nič sme z neho už nevytlačili. Iba medzinárodnú hanbu. Lenže ani to nestačilo. Lichtenštajnci oslavovali, ako keby sa stali majstrami sveta, ale právom. Uhrali remízu 1:1 a tešili sa z toho. Asi to nebolo len o kvalite nášho súpera, ale predovšetkým o neschopnosti našich profesionálov nechať za Slovensko na tom trávniku srdce.

Napokon však bolo treba športovo zablahoželať súperovi a odpratať sa z ihriska do kabíny trebárs si aj poplakať. No predviedol sa náš kapitán. Namiesto srdca, nechal na trávniku svoje trenírky. Nielen dres, ale vyzliekol aj spodnúčasť dresu. Lichtenštajnci vyzliekli “futbalové” Slovensko donaha a veľa nechýbalo, aby to isté spravili Hamšíkovi. Neviem, čo hovoria reguly FIFA o tom, ako by mal byť hráč na ihrisku oblečený, no som presvedčený o tom, že slipy boli nedôstojné. Nie je to frajerina, ale naopak, obrovská hanba!

“Vážený pán Hamšík, máte na srdci znak aj mojej krajiny. Na ruke kapitánsku pásku, lebo ste dobrým futbalistom a tiež sa predpokladalo, že aj inteligentným. To, čo ste spravili, nebolo len nedôstojné, ale hanebné zneuctenie reprezentačného dresu. A ak by ani o to nešlo, tak jedine exhibicionisti, ktorí nemajú v hlave všetko v poriadku, pobehujú po štadiónoch len v slipách. Verejné ospravedlnenie vašim fanúšikom by asi nemalo byť jediným, ale určite prvým krokom, po ktorom by si vás fanúšikovská obec mohla začať opäť vážiť… ”