Marek Šefčík

Už minule som tak sedel nad klávesnicou počítača a premýšľal som o tom, ako zaujať postoj k štrajku. Po chvíľke som to zabalil. Vŕtalo mi to neraz hlavou, že sa čas od času vyjadrujem k rôznym témam, ktoré sa dotýkajú tejto spoločnosti a teraz mám problém napísať pár slov k téme, ktorá sa týka priamo mňa. Je posledný termín pred tým, ako to celé vypukne a ja som sa odhodlal, že čosi “naťukám”.

Mám v svojej aktovke tri sady písomiek. Dve z matematiky a jedna z fyziky. Mal by som sa do toho pustiť a nie tu vypisovať blbosti, ale akosi sa mi nechce. Včera sme mali rodičovské združenie. Mávame v sobotu, lebo máme žiakov aj zo vzdialenejších miest. Do nejakej druhej hodiny popoludní som sedel v štvrtáckej triede a komunikoval som s rodičmi. Najskôr s tými štvrtáckymi, ako triedny. A potom prichádzali aj ďalší a pýtali sa na svojich synov a dcéry individuálne. Niektorým som mohol povedať, že môžu byť hrdí na svoje dieťa, a že budem rád, ak mu snaživosť a chuť vzdelávať sa vydrží čo najdlhšie. Iní mali, už pri vstupe do triedy, skormutené tváre a trápilo ich, ako ich syn, či dcéra nezvláda to, čo by mal(a) tak, ako by sme to všetci očakávali. Snažil som sa im vysvetliť čo a ako by sa dalo zlepšiť, povedal som, že som ochotný vždy v piatok ráno pred vyučovaním poskytovať konzultácie a môžu sa aj tam pýtať a rozobrať to, čomu nerozumejú. Vlastne, tie pravidelné stretnutia mimo vyučovania sú aktuálne aj v tomto školskom roku od začiatku, lenže stáva sa často, že pomoc vyhľadáme, už keď je veľmi neskoro. Matematika nie je, pre mnohých, ľahká. Niektorým treba študovať viac, iným stačí len pozorne počúvať výklad… Nedostávajú známky zadarmo. Podobne, ako si všeličo budú musieť vybojovať v živote, aj tu, v škole, to tak je.

Pred dvoma týždňami sme mali stužkovú. Tešil som sa z toho, ako bola pripravená, ako to tí moji žiaci zvládli. Keď rodičia odchádzali z tej slávnosti nad ránom so slovami “Nám je tu dobre.”, bolo to veľmi príjemné konštatovanie aj pre mňa…

Zajtra ráno zoberiem svoju tašku s desiatou a s neopravenými písomkami a pôjdem do práce. Budem hovoriť žiakom o analytickej geometrii, budeme znova trénovať ich predstavivosť a matematické, logické myslenie, od toho, ako to funguje pri kmitaní sa odrazíme a poviem im niečo o mechanickej vlne, možno o zvuku, s prvákmi sme sa bavili o rovnomerne zrýchlenom pohybe, o tom, čo je to priemerná rýchlosť a okamžitá rýchlosť, spravili sme experiment, v ktorom sme skúmali prejdené dráhy vozíčka po naklonenej rovine vždy za desatinku sekundy, a tak si to teraz teoreticky popíšeme,… V pondelok sa stretnem aj s tými, ktorí majú záujem maturovať z fyziky na krúžku. Vo štvrtok sa zasa venujem po vyučovaní tým, ktorí sa učia hrať šachy a reprezentujú našu školu v 5.lige…

Keď som bol ja druhákom na gymnáziu, prišlo obdobie, v ktorom som sa rozhodoval, akým smerom sa bude uberať môj život. Priznávam, takto verejne, že kdesi hlboko vo mne, bola túžba ísť za misionára. Niekam do Afriky. Ale to rýchlo pominulo a zmenilo sa to, istým momentom, na túžbu, mať vlastnú rodinku. Tým momentom bolo, keď som sa zaľúbil. Doteraz je Milka so mnou a máme tri deti. Ale odbočil som. Taká odbočka, ktorú nechcem teraz rozoberať. K tomu, aby človek mohol mať a vychovávať rodinku, je dôležité dokázať ju uživiť. Vyberal som si povolanie. Nemám problém vystúpiť na verejnosti, navyše ma lákala práca s deťmi. Vychádzalo mi to teda na učiteľa. A z predmetov som inklinoval k prírodným vedám. Matematika a fyzika. To bola moja voľba a študoval som na vysokej škole len kvôli tomu, aby som neskôr mohol učiť, dosiahnuť cieľ, ktorým bolo zabezpečiť v budúcnosti rodinku a ako bonus navyše mala byť práca, ktorá ma bude baviť, a ktorú budem robiť rád. Podarilo sa. Doštudoval som v Prešove na FHPV PU síce fyziku s technickou výchovou, ale svoj sen, vyštudovať aj matematiku, som naplnil neskôr, už popri zamestnaní a rodinke, keď som túto métu pokoril na Prírodovedeckej fakulte Palackého univerzity v Olomouci. Aj naďalej sa vzdelávam, kupujem si odbornú literatúru a snažím sa robiť to, čo robím, čo najlepšie. Tak. Dostal som sa ku kľúčovej otázke. Tabuľkové platy učiteľov nepustia a aj niektorí žiaci, ktorí si brigádnicky dokážu jednorazovo zarobiť viac, sa iba pousmejú nad našimi mzdami. Nikdy, ani počas gymnázia, ani počas štúdia na vysokej škole, som sa nezamýšľal nad platmi učiteľov. Chcel som takúto prácu robiť a dnes to robím. Podstatné je, robiť prácu poctivo a ako najlepšie viete. Možno som od Boha dostal práve tieto talenty, ktoré mám povinnosť rozvíjať a nie zakopať. On ma vedie touto cestou a raz sa pred Neho postavím a budem sa zodpovedať za to, či som pracoval poctivo a čestne, alebo som to flákal.

V evanjeliu podľa Lukáša sú zaznamenané Kristove slová, ktoré adresuje svojim učeníkom “…, lebo robotník si zaslúži svoju mzdu.” (Lk, 10, 7). Ak teda niekto zadržiava spravodlivú mzdu, dopúšťa sa veľkej nespravodlivosti. A to je už problém tých “zadržiavateľov”, nech už je to ktokoľvek. Tiež sa raz za to budú zodpovedať…

Je mi ťažko. Som učiteľ, živiteľ rodiny. Stále sa vzdelávam, čo ma stojí čas i peniaze. Jedna vysoká škola stála nemalé finančné prostriedky mojich rodičov (ktorým aj za to ďakujem), tá druhá mňa a moju rodinku. K tomu treba pripočítať množstvo času stráveného nad knihami a skriptami. Všade sa omieľa správanie sa žiakov, stále je viac rozvrátených rodín, z ktorých pochádzajú zranené deti, s ktorými je práca omnoho náročnejšia. Tí, ktorí si myslíte, že sa učitelia flákajú, že majú dovolenky viac ako dosť, a že čo vlastne chcú, poďte si do školstva “oddýchnuť”. Poďte sa flákať a dovolenkovať do školstva. Postavte sa za katedru… Teda nie. Najskôr vyštudujte a potom sa postavte pred katedru, pred žiakov a vzdelávajte a vychovávajte ich a permanentne samozrejme aj seba. Verte mi, že to nie je jednoduché a keď to chcete robiť poctivo nedokážete to, ak skutočne nemáte k tomu vzťah…

Postupne končí čoraz menej schopných absolventov pedagogických škôl práve za katedrou. A hlavným dôvodom je predovšetkým mzda a s ňou súvisiaca neschopnosť uživiť rodinu…

Ja zajtra štrajkovať nejdem. Situácia je zlá, ale… Sme cirkevné gymnázium. Neštrajkujeme preto, lebo, jednoducho povedané, odbory sa o nás nezaujímajú tak, ako o štátne školy. Školskí odborári si to predstavujú tak, že odstrihnú cirkevné školy od štátnych dotácií a prerozdelia to učiteľom štátnych škôl. Pritom je jasné, že rodičia našich žiakov prispievajú na daniach do štátnej kasy rovnako, ako iní rodičia. A navyše si myslím, že je tu bonus – cirkevné školy, ktoré ostali verné svojmu poslaniu, vychovávajú mládež k morálnym hodnotám, snažia sa poskytnúť svojim žiakom pozitívne vzory aj v osobách učiteľov, či vychovávateľov, v hodnotovom rebríčku je na popredných miestach tradičná rodina, kresťanské hodnoty, ktoré sú piliermi našej spoločnosti.

Iba tak, ako postupne prichádzali, som myšlienky naťukal do počítača. Možno je to rozhádzané a nesúrodé a chcelo by to ešte doplniť, rozviesť, ale aj to je zrkadlo mojich pocitov zo zajtrajšieho štrajku. Dalo by sa o tom písať a písať a písať. Ale už dosť. Na záver už len jedna myšlienka… Kedysi v starovekom Grécku boli učenci, za ktorými chodievali žiaci a učili sa od nich. Vzdelanie bolo výsadou, bolo hodnotou, ktorá nebola dopriata každému. Vážení občania spoločnosti to vtedy boli. A rodičia ich, pre svoje deti, vyhľadávali. Chceme aj my, aby naše deti vzdelávali a vychovávali osobnosti, alebo… ? Kde je učiteľ v spoločenskom rebríčku u nás dnes? Verím, že všetko dobre dopadne. Ja síce neviem, ako je to dobre, ale verím, že mi On ukáže, tak ako stále doteraz, tú správnu cestu. Som 11. rok verný jednému gymnáziu a tá práca nie je pre mňa len prácou. Beriem to ako poslanie a za čestnú prácu nás čaká určite spravodlivá odmena, bez ohľadu na to, ako to dopadne v nasledujúcich dňoch. Verím.