… po jedných imatrikulačkách na GJB. Učitelia, študenti, vychovávatelia – rodina.
Dnes si pripomíname ako kedysi Slováci povstali. Proti zlu, odvážne, so zbraňou v ruke. Nech už sú na tieto udalosti pohľady historikov také, či onaké, pravdou je, že povstali a nasadili vlastné životy.
Kedysi, keď som učil na gymnáziu v Šaštíne, mal som okolo seba študentov, ktorým som nebol len učiteľom. Ja som s nimi žil. V rozhovoroch, v rôznych mimoškolských aktivitách, akciách, ktoré sa zapisovali hlboko do môjho vnútra. Aj v Malackách, aj teraz v Skalici sa snažím žiť pre žiakov. Priznávam, že je to už trocha iné ako bolo v tom Šaštíne… Iné podmienky, iný kolektív, iná škola. Čítaj ďalej…
Už máme čosi za sebou. Odžité, odpracované. Náš majiteľ nás symbolicky vyniesol sem, aby nám tak poďakoval a vzdal hold. Zaslúžime si to. Už si teraz iba vylihujeme na vysokej skale a pozorujeme. Vedľa nás je dvojkríž, váš symbol. Máte tisícky príbehov, o ktorých by sme vedeli dlho predlho hovoriť. Mieša sa v nich odhodlanie, vytrvalosť, šťastie, pot, prekonávanie seba samého, láska k prírode, k horám…
Čítaj ďalej…
Ján Regec – môj dedo
Kedysi bojoval na fronte a v tom hluku bombardovania, streľby, v tej vojnovej adrenalínom nasiaknutej mele, keď fakt išlo o život, bežal s kamarátom so zbraňou v ruke bok po boku a kamarát mu zrazu hovorí – “Jano, veď ty nemáš oko!” Dedovi viselo oko z tváre. Črepina z nejakej míny ho zasiahla a vyrazila mu ho… Čítaj ďalej…
Kráčali sme po raji. Bolo nás viac, ale my dvaja sme šli spolu. S otcom. Zhovárali sme sa tak, ako už mnoho ráz predtým a verím, že ešte na nejeden rozhovor zostal čas. Chvíle s rodinou, keď sme spoločne na turistike, sú pre mňa niečim výnimočným. Neviem to presne opísať, ale tam, v nádhernej prírode, na skalách tatranských hrdých štítov alebo v čistej prírode kráčajúc po potôčikmi lemovaných turistických chodníkoch v Slovenskom raji, tam cítim niečo neopakovateľné. A ak sú tam okrem mojich detí a manželky aj moji rodičia, je to o to silnejšie. Čítaj ďalej…
