Niekedy vedia prekvapiť. Človek by to nečakal a tak to zahreje pri srdci. Tak pozitívnu emóciu hladiacu srdce to vyčarí, že sa tlačia slzy do očí. Deti však vedia prekvapiť aj tak, že to bolí. Možno častejšie vtedy, keď sú vo veku, ktorý sa jednoduchým nedá nazvať ani zďaleka. Vtedy chceme aby boli čo najčastejšie “nad čiarou”, ale to je zväčša iba naše prianie. Pretože realita je skôr taká rozskákaná a sme vďační za to, keď to vylieza aj nad tú čiaru… Čítaj ďalej…
Toto už je rok 2011 a “uspávanka” pre vnučku 🙂
Bol som dnes na omši. A pri počúvaní liturgických čítaní a evanjelia sa mi v hlave vynorila myšlienka, ktorá ma zaniesla veľmi ďaleko. Ani nie tak geograficky, ale časovo. O niekoľko desaťročí dozadu. Vidím, ako sme s rodičmi u nás v dedine chodievali na omšu. V nedeľu to bolo pravidelne dopoludnia o deviatej. Nejaká slepačia polievočka už jemne vrela na sporáku od rána a mama ešte dovarila aj druhý chod. Nebolo to pravidelne, ale čas od času otec “chytil slinu”, zo svetlohnedého kufra, z ktorého dodnes cítiť taký zvláštny smrad, vybral červený akordeón Delícia a začal hrať. Čítaj ďalej…
Stretol som ho na ulici. Chodil pomaličky, už dobre nevidel. Raz som ho videl ako s ošúchanou nákupnou taškou stojí pri potravinách na križovatke a stopuje. Chcel sa dostať na námestie vzdialené asi poldruha kilometra. Prehodil som s ním pár slov. Šachu sa venoval ešte aj po 90-tke, ale potom to kvôli zhoršujúcemu sa zraku nechal tak.
Čítaj ďalej…
Niekedy vedia prekvapiť. Človek by to nečakal a tak to zahreje pri srdci. Tak pozitívnu emóciu hladiacu srdce to vyčarí, že sa tlačia slzy do očí. Deti však vedia prekvapiť aj tak, že to bolí. Možno častejšie vtedy, keď sú vo veku, ktorý sa jednoduchým nedá nazvať ani zďaleka. Vtedy chceme aby boli čo najčastejšie “nad čiarou”, ale to je zväčša iba naše prianie. Pretože realita je skôr taká rozskákaná a sme vďační za to, keď to vylieza aj nad tú čiaru… Čítaj ďalej…
