Marek Šefčík

Mám rád šport. Zvlášť futbal. Veľmi rád si pozriem kvalitné futbalové zápasy. A kde inde ich hľadať, ak nie v Lige majstrov? Aj dnes som si pozrel odvetu semifinále tejto súťaže medzi FC Barcelona a FC Chelsea. Nejde teraz o výsledok. Podotýkam, že nie som fanúšikom ani jedného z týchto klubov. Mám ale ťažké srdce na komentátorov RTVS… Čítaj ďalej…

Zápasy Ligy majstrov, alebo aj iný kvalitný futbal si veľmi rád pozriem ja, ale aj môj syn Oliver, no tiež jeho dedo. Futbal priťahuje a fascinuje rôzne vekové kategórie. Je príťažlivý pre aktívnych i rekreačných futbalistov, ale aj pre chlapov s vypracovaným pivným svalom, nadžgávajúcich sa pečenou klobáskou s horčicou. Ak sledujete zábery povedzme z anglickej ligy, nie je výnimkou vidieť fandiť ani veselú dôchodkyňu so šálom svojho klubu na krku pokrikujúcu na hráčov, či rozhodcov…

Všetci dobre vieme, že futbal je na tej najvyššej úrovni obrovský biznis. Točia sa tam rozprávkové sumy až si myslíte, že toho a toho hráča kúpili aj so zlatými kopačkami a s trenírkami vykladanými z vonkajšej, ale i z vnútornej strany diamantami… Čítaj ďalej…

Cestovával som dva roky hore-dolu naprieč Slovenskom. Rýchliky na trase Bratislava – Košice sú v istých chvíľach konzervy, do ktorých niekto obúvacou lyžicou natlačil ľudí ako sardinky. V prípade vyššej teploty ovzdušia netreba žiadne prísady. Sú automaticky “vo vlastnej šťave”. Pravidelne v piatky z Blavy na východ a v nedele večer nazad. Začiatkom a koncom Vianoc a Veľkonočných sviatkov je ten problém ešte vypuklejší. Ak by boli vagóny gumené, tak by boli napuchnuté na prasknutie tak, že by si dva oprotiidúce vlaky zavadzali a museli sa obchádzať jedine vo viackoľajovej stanici. Asi tak 3 – 4 koľaje jeden od druhého… Možno sa situácia za tie roky zmenila, ale myslím, že rapídny posun k “prevzdušneniu” konzerv sa nekonal. Čítaj ďalej…

Včera dovečerali. Rozlúčka, keď im umyl nohy, hľadel im do tvárí, sklonil sa a slúžil a so smitkou v ruke označil bolestne jedného z nich za zradcu, bola veľmi emotívna. Vedel, čo ho čaká. Oni nerozumeli. Peter si nechce dať umyť nohy, pýtajú sa kto je zradcom. Judáš sa s mešcom krvavých strieborniakov vyparí. Táto ich večera bola posledná. Nastáva noc, tma. Na čelo vystúpia kropaje potu a napätie je tak veľké, že sa do potu vmieša krv, ktorá ho sfarbí na červeno. Úpenlivý pohľad k Otcovi a pokorné “Nie ako ja chcem, ale ako ty”. Nasleduje výčitka smerom k nám. “Ani hodinu ste nedokázali so mnou bdieť?”  Sme slabí, naša vytrvalosť sa ani vytrvalosťou nazvať nedá, zrádzame na každom kroku, zakolíšeme pri najmenšom vánku. Naše petrovské “Aj keby ťa všetci opustili, ja nie, Pane” si zaslúži mocnejšie kikiríkanie, ako to, ktoré zvonilo v ušiach plačúcemu a ľutujúcemu Petrovi. Sme kresťanmi často, len za “dobrého počasia”. Chodievame do kostola len kvôli akejsi tradícii a nežijeme vieru skutočne. Na to sa hodí Pavlovo – “Viera bez skutkov je mŕtva!”

Čítaj ďalej…

Nebolo to tak dávno (deň pred parlamentnými voľbami), keď som sa na jednom stretnutí rozprával s dosluhujúcim ministrom zdravotníctva Ivanom Uhliarikom. Položil som mu zopár otázok a tiež som mu isté veci vyčítal… Čítaj ďalej…