Marek Šefčík

Chceli sme slušnejšiu, kompetentnejšiu a myslím aj normálnejšiu vládu. Máme ju. Bez škvŕn to ale nepôjde ani teraz. Keď SDKÚ ťažili čoraz väčšmi útoky súdruha, ktorý sa vyžíval v poukazovaní na nezrovnalosti vo financovaní strany, odhodlal sa jej predseda ku kroku, možno nečakanému, ale rozumnému. Prebral na seba politickú zodpovednosť  a stiahol sa z líderskej pozície SDKÚ. Oznámil, že v nadchádzajúcich voľbách kandidovať nebude. Aj tak bolo. A pri tomto to malo ostať. Ale príbeh má svoje pokračovanie. Dzurindova strana rozdávala karty a hrá prvé husle súčasnej vlády. Získala snáď ešte väčšiu moc, ako sama čakala. A do vlády mal vydlaždenú cestu aj ten, ktorému nedal hlas ani jeden jediný volič. Viem, že je to všetko v súlade so zákonom. Som si vedomý toho, že strana môže na post ministra nominovať hocikoho. Aj nevoleného odborníka. Presne tak SDKÚ oslovilo v minulosti súčasnú premierku a tá sa vtedy stala ministerkou. Aj to si uvedomujem, že Mikuláš Dzurinda je na post ministra zahraničných vecí vhodným kandidátom. Za, hovoria jeho kontakty a bohaté skúsenosti. Ale, nemôžem si pomôcť, na tej stoličke sedieť nemal. V tomto kontexte totiž jeho odovzdanie líderskej pozície v strane bolo len slaboduchým, trápnym predvolebným politickým tančekom. Zásady i morálnosť rozhodnutí idú teraz asi bokom. Čítaj ďalej…

Pozrel som si v televízii film Vratné láhve. Začal scénou zo školy. Zdeněk Svěrák ako učiteľ češtiny diktoval žiakom zopár veršov istého diela. Jeden z “najinteligentnejších” v triede, zaútočil svojou drzosťou na učiteľove slabé miesta. Aj po napomenutí chŕlil nevhodné poznámky smerom k učiteľovi. Sledoval tým jasný cieľ. Provokovať. A vyprovokovať extrémnu reakciu. Zaujať triedu? Bolo jasné, že ide o typ žiaka, ktorý to dokáže len takýmto primitívnym spôsobom, ale tento cieľ bol už len sekundárnym. Učiteľ, už zjavne so zvýšeným krvným tlakom, vyprodukoval smradľavú odvetu. Vzal do rúk hubu na zotieranie tabule napitú vodou a ten humus vyžmýkal nespratníkovi na hlavu. So slovami “A teď si běž stěžovat” opustil triedu. Čítaj ďalej…

Nemám už toľko času na bicykel koľko by som chcel. Rád by som si zajazdil. Mám celkom dobrý. Taký žltý. Keď som si niekedy vyšiel na žluťáskovi, nikdy som nepoužíval tie vystužené gate, ktoré chránia… no veď viete čo. Iba obyčajné trenírky. No a viete, čo ma po dlhšej trase bolelo? Však neuhádnete?

To som ale rozoberať nechcel. Tento veľmi pekný šport, z ktorého ma okrem chrbtice bolievali aj… (do kelu, zasa som odbočil), má svoj kráľovský závod. Strašne veľa, strašne dlhých etáp Tour de France. Klobúk dolu pred všetkými, ktorí to zvládnu. Asi sa nenájde nikto, kto by nevedel o čom je reč. A popri iných správach sa nedá nezaregistrovať, že tohtoročná Tour je práve v plnom prúde. Tieto preteky dali svetu legendu. Veľmi pozitívny vzor odhodlania, vytrvalosti, ctižiadostivosti. Dali svetu príkladného bojovníka, športovca, silnú osobnosť, človeka s veľkým Č, na ktorého svet len tak ľahko nezabudne. Aj keď sa mu v tohtoročných etapách nevyhli škaredé pády, nepríjemné zranenia a strata na víťaza je už tak veľká, že sám je zmierený s tým, že o špičku už bojovať nebude, napriek všetkému ostáva vo Francúzsku a vyjadril sa, že bude bojovať do konca a nič nevzdáva… Čítaj ďalej…

“Marečku, keď si nechceš dať vytrhnúť ten zub, tak si ho vytrhni sám. Zaviaž si naň niť, opačný koniec o kľučku dverí a Václav nech dvere otvorí…” Takto mi, so štipkou humoru, vysvetľovala moja mama “najlepší” recept na trhanie mliečnych zúbkov. Aj som to vyskúšal. Ale keď brat otváral dvere, ja som sa furt pohol za nimi, takže niť sa nikdy nenapla. Mama mi zabudla povedať, že to chce aj kus odvahy, aby som zostal stáť ako stĺp. Tú som asi nemal, a tak to nevyšlo.

Približne v tom istom čase, keď som mliečne zúbky postupne odnášal do čistiarne (tak sa to u nás hovorievalo), sa naša mama s nami bláznila. Mala troch synov, ktorým sa bolo treba venovať (rozumej blázniť sa s nimi). Raz sme si vymysleli takú zábavku, že krížom cez manželské postele budeme robiť kotrmelce. Najskôr dopredu a potom vzad. Super. Zábava ako má byť. Pri kotúľoch vzad som sa rozhodol pre špeciálne číslo. Napokon sa ukázalo, že skutočne šlo o vyvrcholenie dňa. Zaumienil som si, že ja spravím naraz dva kotúle vzad. Prekvapil som mamu i seba. Prvý. V pohode. Druhý. Dlhý. Dopad mimo postele. Do ani nie metrovej uličky. Rovnováha v čudu. Za uličkou rebrový radiátor. A prásk. Tvrdá hlava, tvrdý radiátor. Mäkká hlava. Radiátor bez ujmy. Vzadu na hlave zárez jak po sekere. Lekárovi, ktorý mi to zošíval som vysvetľoval, ako sa mi to stalo. Zvalil som to na mamu. “Robili sme s mamkou kotrmelce…”

Dnes ma môj syn napodobnil. Ale on tieto nepríjemné zážitky skĺbil dohromady. Bleskovo trhal zuby a rozbíjal hlavu. Všetko bez pomoci druhej osoby. Čítaj ďalej…

Mám veľmi tolerantnú manželku. Zaľúbil som sa. A teraz nehovorím o láske k nej. A ona je s tým vyrovnaná. Zdravá žiarlivosť je v každom vzťahu potrebná a vyjadruje to, že jeden pre druhého znamená veľmi veľa. No teraz Milka žiarlivosť odložila…

Začalo sa leto. Osy si stavajú svoje hniezda, podľa dennodenného nalietavania nepríjemných komárov by sa dali večer čo večer nastavovať hodiny, Slniečko dotieravo pripeká na lebeň a zvyšuje návštevnosť kúpalísk. Čítaj ďalej…

Kedysi pred 15-timi rokmi mi povedal pri hádke môj brat (s ktorým mám teraz výborné vzťahy), že ja nikdy nebudem mať kamarátov. Odôvodnil to tým, že som iný. Jednoducho sa mu zdalo, že nejako nezapadám. Vtedy som mu odvetil, že kamarátov, ktorí len čakajú, kedy im kúpim “poldeci” a kedy sa spolu “ožereme”, nepotrebujem. U nás na dedine je Futbalový klub. Patril som určitú dobu k jeho členom. Hral som nejaké priateľské zápasy a zopár aj tých “majstrovských”. Ale väčšinou som len striedal. Asi to bolo tým, že som bol slabý futbalista. Ale bola tam ešte jedna vec. Týkala sa tréningov. Trénovalo sa dvojfázovo. V prvej fáze som podával celkom porovnateľné výkony s ostatnými spoluhráčmi. V druhej fáze som bol ale úplne ľavý. Ba čo viac, ja som druhú fázu úplne vynechával. Nie raz. Stále. Kvôli tomu som sa sám diskvalifikoval. Vedel som o tom, trochu ma to trápilo, ale v žiadnom prípade som to nechcel zmeniť. Chcel som byť iný. To som bol ja a za svojimi postojmi som si stál. Prvá fáza bol tréning na trávniku. Druhá, v miestnej krčme. Čítaj ďalej…

Zacítili ste to? Vyvetrali sme a skutočne sem vošiel závan čerstvého vzduchu. Dýcha sa lepšie, formuje sa nová vláda. Politickú vulgárnosť, aroganciu, zlo, sme voľbami vyhnali. Ešte sa odhalilo súsošie Cyrila a Metoda v Komárne a súdruh priemer si znova bral do úst národ, Slovensko, zodpovednosť. Hovoril, že stredobodom pozornosti ich vlády boli ľudia. Áno, napríklad Hedviga, alebo františkáni, alebo novinárka z Kazachstanu, alebo tí pod mostom v Považskej Bystrici, alebo tí s vyvlastnenými pozemkami… Odhalenie sochy odhalilo súdruhovu trápnosť a faloš ešte raz a pískotom ho ostatný krát, ako priemera, vyprevadili aj viacerí tam prítomní ľudia. Všimli ste si, aj Vladimír sa schoval, ani vulgárneho Žilinčana akosi nepočuť. Ale oslavovať je ešte predčasné… Čítaj ďalej…