My tu, v našom meste, do ktorého sme sa pred tromi rokmi presťahovali, nemáme na cintoríne nikoho známeho. Boli sme na cintoríne tiež. Zastavili sme sa pri centrálnom kríži. Podal som Oliverovi a Marekovi obyčajné biele voskové sviečky, aby ich tam zapálili. Naspamäť vedia modlitbu Otčenáš, tak som ich povzbudil, nech sa ju v tichosti pomodlia. Potom už na ich otázky muselo prísť tradičné vysvetľovanie zmyslu… Sviečka a jej plamienok nám symbolizuje Pána Ježiša, ktorý nám svieti na našu cestu životom. Podstatné je to, že si na našich známych, ktorí už zomreli, spomenieme a pomodlíme sa za nich. Tou modlitbičkou im môžeme pomôcť. Aj vy ste iste niekomu tou svojou modlitbičkou teraz pomohli dostať sa do Neba k Ježišovi.

Moje vysvetlenie ale troška bočilo od reality, ktorú videli chlapci na cintoríne. Áno, ja viem. Všetci chceme, aby hroby našich zosnulých vyzerali pekne. No počuli ste už niekedy vetu – V jednoduchosti je krása? Dnes to na cintoríne s jednoduchosťou nemá nič spoločné. O mohylách, ktoré zbytočne staviame zosnulým, o umelých gýčových vencoch, o ešte gýčovejších sklenených, či plastových neskutočne obrovských lampášoch som písal pred dvomi rokmi v článku Nešťastné dušičky . No pri pohľade na betónove džungle hrobov medzi ktorými sa často ani prejsť nedá, pri pohľade na ich umelovencovú a oborlampášovú výzdobu cítiť, že nám zmysel, to podstatné uniká. My, kresťanský, chudobný Slovenský národ nepotvrdzujeme ani jeden z týchto prívlastkov. Rozhadzujeme totiž peniaze, keď živíme firmy vyrábajúce a predávajúce tú umelinu. Tak, ako som spomínal už pred dvomi rokmi – nemuseli by byť žiadne krádeže, ani vandalizmus na cintorínoch. Nebolo by čo ničiť a nebolo by čo kradnúť.

Podľa mňa neexistuje rozumný zmysel tohto nezmyslu. Neexistuje opodstatnenie tých plných prívesných vozíkov, ktoré ťaháme za autami na cintoríny pred sviatkami a tescoigelitiek plných harabúrd, ktoré zdobia naše ruky počas “prechádzky” po týchto svätých miestach.

Drevený kríž zapichnuty v zemi, živé kvety a jednoduchý symbol nášho Spasiteľa – svieca. A ešte my so svojimi rodinkami stojaci, modliaci sa a spomínajúci nad hrobom. Bez prívesného vozíka, bez igelitiek, bez obáv z vandalizmu, bez strachu z krádeže. Len my, náš pokoj, naše spomienky, naša modlitba.