“Zbrane hromadného ničenia”
 |
Viete, existujú také skrinky, alebo šperkovničky, ktoré keď otvoríte, začnú hrať nejakú melódiu. Presne toto sa stalo teraz nám. Len melódia nebola trápne umelá, ale krásne ľudská. To dievčatko spievalo jemným hláskom krásne koledy, aké som ešte nepočul. Jednoducho a predsa teplo oblečené, na hlave čapica z vlny, v jednej ruke igelitka, v druhej prázdny pohár, do akého sa zavárajú kompóty.
Na “atrakciu” sa pribehli pozrieť aj Oliver s Markom. Aj im sa páčila. Dospievala pieseň, nadýchla sa a chcela spustiť ďalšiu. Pohladil som ju po čapici a opýtal som sa – “Ako sa voláš?” “Laura” – odpovedalo príjemným hláskom dievčatko. A stále sa smialo. Aj keď spievalo. “Počkaj chvíľu”- poprosil som ju a zbehol som pre nejaké ovocie. Milka mi medzitým ešte nachystala sladkosti. Toto zhltla jej igelitka. Potom som vybral niekoľko eurocentov, ktoré zazvonili v dovtedy prázdnom sklenenom pohári v jej ľavej ruke.
Budete si pamätať, kde skončili prvé mince novej meny z vašich rúk? Ja určite áno. Potešil som nimi už aj tak veľmi veselú 8 ročnú Lauru z Kopčian, ktorej aj takto ďakujem za pripomenutie toho, že spev, úprimný úsmev a rozdávanie radosti sú najsilnejšie “zbrane hromadného ničenia”.
“Laura, zostaň stále taká usmievavá. Pristane ti to.”