Marek Šefčík

Je trocha problém vybrať sa. Ak sa premôžem a zrieknem sa podpaplónového tepla a nasadnem na bicykel, potom už je to ok. Zacítim čriepky slobody (nemôžem napísať slobodu, lebo keď tesne okolo prefrčí kamión, necítim sa až tak slobodne), začnem premýšľať o všeličom možnom a teším sa, že opäť bicyklujem. Deti už sú staršie a Lianka dá, bez problémov, pozor na svojich bratov aj keď je mamka v práci a ocko sa preháňa po asfalte 🙂

Včera som vyliezol o pol šiestej z pelecha a o štvrť na sedem už som sedel v sedle a krútil. Bolo len 9,5 °C, ale vedel som, že teplota by sa mala postupne vyšplhať na príjemných 20 °C. Keď sa pozrieme z nášho balkóna na 9. poschodí na západ, vidíme v diaľke kopec. Už som tam kedysi na bicykli bol. Je to kopec s takým akoby nosom na pravej strane. Ide o Chránenú krajinnú oblasť Pálava na juhu Moravy. Ten kopec je jej najvyšší vrch s názvom Děvín a ten nos je vlastne zrúcanina hradu Děvičky. V dedinke Pavlov, ktorá je pod hradom som vtedy bol, ale na cesťáku sa až na hrad ísť nedalo…

Niekde týmto smerom som sa vybral aj včera. Chcel som ísť zajazdiť si po Rakúskych cestičkách. Cez Hodonín a Břeclav som došiel do Valtíc. Prechádzal som pomedzi veliké vinohrady s nádhernými strapcami dozrievajúceho hrozna a približoval som sa k štátnej hranici. A zrazu BUM. Strela, ako z dela. Ešte bolo ráno, relatívne ticho, málo áut. Tak som sa zľakol, že som si skoro cvrkol. Neskôr, pri ďalšej rane, som pochopil, že to sú len reprodukované strely zo zbraní, ktorými vinohradníci chránia svoju úrodu pred operencami. Prešiel som hranicu. Je tam budova, v ktorej je zriadené Múzeum železnej opony. Rakúsko.

Vpravo som stále videl ten náš kopec s nosom. A ešte aj veľmi pekný kaštieľ s kopcom vedľa a na tom kopci nejaká kaplnka, alebo niečo také. Mal som plán, aj som vedel kde mám odbočiť, ale dvakrát som odbočku doprava minul. Dostal som sa až do Poysdorfu a tu už to nebola taká sranda. Vedel som, kde približne som, aj som vedel kam chcem ísť, ale na mape, ktorú som mal odfotenú v mobile, to vyzeralo o dosť jednoduchšie, ako v skutočnosti na tých veľkých križovatkách. Asi kilometer som zašiel iným smerom. Vrátil som sa a rozhodol som sa pre inú odbočku. Trafil som. Vyšiel som, chválabohu, z mesta. Ja, s mojou imunitou na cudzie jazyky, som mal pocit, že si lepšie porozumiem s tými pekne udržiavanými stromami okolo cesty za mestom, ako s obyvateľmi nemecky hovoriacej krajiny… 🙂

Troška naspäť na sever. Predo mnou, po ľavej ruke, sa ukázal nejaký hrad. Bol to hrad nad dedinkou Falkenstein a presne to bol tiež pôvodný plán mojej cesty. Prešiel som cez Poysbrunn, Falkenstein, popod ten hrad, odbočka vpravo okolo hradu, kopček, potom zjazd. Zlabern, Kirchstetten, Wildendürnbach, Pottenhofen, Ottenthal. Katastrófa – pre mňa nezapamätateľné názvy obcí. Za Ottenthalom sa odkryl nádherný pohľad. Vedel som, že sa už blížim k Morave. Ten kaštieľ, ktorý som vtedy videl v diaľke s tou kaplnkou, som teraz zazrel, v plnej nádhere, z opačnej strany. Blížil som sa k Pálave z druhej strany, k mestečku Mikulov.

Prišiel som až medzi ten zámok a Svatý kopeček, kde bola spomínaná kaplnka. Bol som na historickom námestí pekného, turistami veľmi navštevovaného, mesta. Príjemný, ešte furt letný deň, turisti i cykloturisti kde len človek hlavu otočil. Zašiel som na polievku. Frankfurtská. Dve horalky som si síce z domu vzal, ale tie v Rakúsku padli. Už ich nebolo a hlad sa nebadane zakrádal. Tak som ho zahnal.

Z Mikulova na Lednice. Tiež história, krása, turisti. Už som sa nezastavoval. Lednice, Podivín, Veľké Bílovice, Moravský Žižkov, Prušánky, Josefov, Hodonín a Holíč. Ahaho – tak toto si dokonca viem aj zapamätať, nie ako tie Rakúske nezapamätateľné Katastroffenhoffeny 🙂

Keď som sa niekedy na obed vrátil domov, privítala ma Lianka so smiechom, a že či ma môže odfotiť. Keď som videl fotku, pochopil som prečo… Absolútne nemám prehľad o tom, ako to vyzerá v mojej hrkálke. Hovoria, že čím viac rozbrázdený mozog, alebo čím viac “závitov”, tým lepšie. Radšej asi tú svoju “plošinu” ani nechcem vidieť … 🙂 Ale zato na hlave sa človeku dejú veci, ktoré môže pozorovať aj jeho okolie. Hrajkám sa na mladíka, ale 39 je predsa číslo, ktoré sa oklamať nedá. A aj keby som chcel, “Vlas hlavový” začína byť ohrozeným druhom a prilba po 142 kilometrovej trase, vytvorila vlasobrázdy, či závity, ktoré zaujali aj Lianku.

Vyšiel som na balkón a pozrel som na kopec s nosom. Za ním, až ďaleko za ním, som bol. Je to neuveriteľné, že za pár hodín sa na bicykli dá dostať tak ďaleko. Sloboda. Otvorené hranice. Hladký Rakúsky asfalt, po ktorom je radosť jazdiť.  Ohľaduplní vodiči u našich juhozápadných susedov. A … možnosť vrátiť sa k rodinke domov. Vďaka Bohu za to všetko. A snáď mi tie moje cyklozážitky zostanú vryté ešte dlhodlho do tých závitov, ktoré snáď mám AJ vnútri hrkálky 🙂