Vysmädol. Ale pri studni
Branisko (zdroj: hiking.sk)
Už sa mi to pár krát stalo. Zdalo sa to komplikované, ťažké, často neriešiteľné. Veľký smäd. Ale kdesi poblíž bola studňa, z ktorej načrieť už nebolo ťažké. Mohol by som tu rozpisovať dlho predlho, ako ma v mojom živote sprevádza ktosi, kto nedovolí, aby som smädom zahynul. Vždy je poruke niekto, kto pomôže, vždy je blízko nejaká ochranná ruka. Svoju slabosť a obmedzenosť cítim na každom kroku…
Popíšem príbeh jedného dvadsaťjeden ročného starčeka, ktorý už dožíva svoj život. Vždy, keď som s ním a chystám sa na dlhšiu cestu (také sú predovšetkým na dovolenky za rodičmi), tak odriekam krátko “Pod tvoju ochranu…”. Najskôr po zákrutách a kopčekoch cez Sobotište, Starú Turu a Myjavu a Nové Mesto nad Váhom. Potom po diaľnici so zaradenou päťkou takmer neustále okolo Trenčína až po Žilinu. Cez Žilinu, popod Strečno do Ružomberka a potom znova po diaľnici okolo Mikuláša, či Popradu. Keď sa na obzore objaví Spišský Hrad, zliezame z diaľnice a zakotvíme v Studenci, či v Bijacovciach.
Už sa to dá spraviť do 4 hodín. Aj s deduškom. Ak sú dobré cesty a nie sú kolóóóny. Mali sme šťastie (alebo výborného sprievodcu). Na nejaký tretí deň sme sa rozhodli ísť s deťmi, babkou Jankou, mojimi bratmi… na menšiu turistiku k “veži” na Branisku. Na priesmyk Chvalabohu sme sa chceli dostať autami a potom už po vlastných. Viezol som 4 ľudí. V jednej zo zákrut (asi štvrtá či piata nad “dúbravskou”) deduško poriadne zakašľal a ja som vedel, že je zle. Tupý zvuk, na ľavej strane sme klesli, krátky šmyk. Vedel som, že to nie je defekt. V tej zákrute sme nešli viac ako 30-tkou. Pomaly sme sa šplhali hore a teraz sme zrazu stáli. Vystúpil som z auta a vedel som, že je zle. Ľavé predné koleso vytočené oproti smeru jazdy o 90°. Smutný pohľad. 4 smerovky, výstražný trojuholník, reflexná vesta. Deti prestúpili do 9 miestneho auta a pokračovali v naplánovanej turistike. Ja s Milkou sme ostali stáť pri deduškovi. Naše 21 ročné auto malo vytrhnutý guľový čap na ľavom ramene. koleso nemalo na čom držať. V takej chvíli cítite smäd a čakáte na pohár vody, alebo nejakú studňu na dostrel. Švagor Lukáš bol tentoraz tou studňou. Telefonicky sme cez neho vybavili odťahovku (jeho kamarát). V tej zime a nečase sme ani tak dlho nečakali. Asi pol hodinka a bol tam. Priviezol nás aj s našim Fordíkom do Studenca a zlaté ruky Milkinho brata automechanika sa už o všetko postarali. Neveril som, že to pôjde tak rýchlo, ale šikovnosť niektorých ľudí vás dokáže zaskočiť. Do 24 hodín sa deduško Fordík vyliečil… a previezol nás ďalších 370 km až domov do Holíča.
Už keď sme stáli a čakali na tom Branisku uvažovali sme, čo ak by sa nám to stalo niekde na diaľnici? Čo ak vo vyššej rýchlosti? Tá predstava nie je pekná. Ak by bola vyššia rýchlosť, vytrhlo by to s kolesom aj tlmič s pružinou a odniesol by si to blatník a určite aj predné dvere. Možno by to bol posledný kašeľ Fordíka. Ale nie! My sme zasa raz zažili smäd a studňu poblíž.
Bolo by treba asi kúpiť nejakého mladíka, lebo aj motor už nie je to čo bývalo. Keď však vidím, čo sa na cestách deje, ani mladík nemusí stačiť. Nech si budem sadať do deduška Fordíka, alebo do nejakého mladšieho krásavca, aj tak bude mojim druhým bezpečnostným pásom “Pod tvoju ochranu…”. Ďakujem teda tam hore za ochranu a pomoc a tiež za tých dobrých ľudí, ktorí podajú pohár vody a človeku pomôžu. V čomkoľvek.