Marek Šefčík

(foto: www.teraz.sk)

Cez tú najsilnejšiu búrku minulú nedeľu som cestoval sám autom z Holíča do Senice. Ponáhľal som sa na šachový zápas. Ale musel som sa ponáhľať pomaly. A… priznávam, modlil som sa za volantom a prial som si iba jediné. Dôjsť do cieľa živý a zdravý. Silný dážď, prudký vietor. Stierače mali problém, v rozjazdených koľajách na asfalte sa držala voda a cítil som, že to auto reaguje zvláštne… Navyše za Holíčom som prechádzal popri zdemolovanému, už opustenému, autu, ktoré “odpočívalo” asi 15-20 metrov od cesty, v poli. V Senici som prechádzal miestami, kde, približne v tom istom čase (ako som sa dozvedel neskôr z večerných správ) víchrica strhla strechu z bytovky. Meškal som na zápas viac ako 15 minút, mal som časovú nevýhodu oproti súperovi, roztrasené ruky i myseľ a prehral som po štyroch hodinách hry. Nepomohol som družstvu. Keď som sa potom vrátil domov, bol som rád, že som pri manželke a deťoch.

Uvažovali sme, že často sa počasie zopsuje práve okolo sviatkov, “dušičiek”. Väčšina cintorínov hlásila spúšť. Rozmetaná výzdoba hrobov, vence poprevracané, porozbíjané kahance… Prírodný živel je nepríjemný a často berie i životy. Ale na niečo nemá… Na to tiché, pokorné zašumenie našich pier, z ktorých vychádza “Odpočinutie večné daj im Pane a svetlo večné nech im svieti, nech odpočívajú v pokoji.” Víchrica prečesala cintoríny a o deň, či dva, sa znova zopakovala (hoc v jemnejšej podobe). Brala všetko nepodstatné. A nedotkla sa iba modlitby…

Kristus nás na to kedysi upozorňoval, keď nám prizvukoval niečo o nehrdzavejúcom bohatstve, o bohatstve, ktoré moľ nezožerie, o bohatstve, ktoré sa nám zhromažďuje v nebi. Vyzdobiť cintoríny, pre ľudské oko neviditeľnými, modlitbami, to by malo byť programom nastávajúcich dní. Potom nech si aj víchrica robí čo chce, my vieme, že to podstatné si nevezme.