Marek Šefčík

Dovolenkové obdobie sa pomaličky vyparuje hoc ešte v ovzduší cítiť jeho príjemnú vôňu. Ešte chvíľočku tu bude s nami leto, ešte týždeň, dva majú školy na prípravy a potom to začne. Školské  “úle”, v ktorých každá včelička nájde tú svoju úlohu a s odhodlaním sa pustí do jej plnenia. Medzi včeličkami, ako ináč, nájdu si svoje miesto aj trúdy, ktorým práca až tak nevonia… ale to je budúcnosť. Vrátim sa ešte do hrúceho leta. Pamätám si, keď som začal učiť v Šaštíne na Gymnáziu, dostal som hneď tretiakov ako triedny. Prišlo leto a ja som im navrhol výlet na východe Slovenska. Pozval som ich do mojej rodnej obce pod Spišským hradom. Bol to perfektný výlet, na ktorý spomínajú oni aj ja. Keď sme cestovali vlakom na východ a prechádzali sme okolo krásnych Vysokých Tatier, jeden z nich, Skaličan Laco, vytiahol z vrecka pas. “Načo ti je pas?” – opýtali sa ho spolužiaci. “Kdyby se východ od ostatní části odtrhel, aby se moch vrátit domú.” – odpovedal do smiechu ostatných Laco v rodnej Záhoračtine.

Často ostatná časť Slovenska pozerá na východ krajiny ako na iný svet. A on aj je iný. Áno, je tam väčšia nezamestnanosť, menej príležitostí zamestnať sa, je tam redšia sieť kvalitných ciest, viac badateľná chudoba. K tomu všetkému sa pridali aj povodne, ktoré mnohým vzali to posledné čo mali.

Napriek tomu si myslím, že na východ možno byť aj hrdý. Ja som sa tam, pod najväčším hradom v Strednej Európe, narodil a srdce mi stále poskočí, keď okolo tej dominanty prechádzam… O rovine tam niet ani chýru ani slychu. Krásne hory, kopce, lesy. Nielen Tatry, ale aj Slovenský raj, či blízke Branisko, Levočské vrchy, …

Mojich rodičov sme nemuseli dlho prehovárať na nejeké turistické výlety spojené s opekačkou. Skúsení turisti mama s otcom hneď vedeli, kam do hôr. Nasávať čerstvý lesný vzdúšik do pľúc, kochať sa krásnou prírodou, sledovať ako do tajomnej “Diablovej džury” vteká priezračná voda a potom sledovať na druhej strane hory, ako z inej diery búrlivo vytvára vodopád a kŕmiť sa voňavými lesnými malinami síce bolo pohladenie tela i duše, ale ja som mal ešte bonus navyše. Každý z nás má vlastné nohy. Aj Marek s Oliverom sú už zdatní na túru. Ale Lianka má len také kratučké, ešte veľmi zraniteľné. Takže ona sa niesla. Na ockovom chrbte. Cítiť jej rúčky na svojich vlasoch, alebo na pleciach a potiť sa vďaka tomu, že ona sa na mňa túli, bol nezabudnuteľný zážitok. A keď tam v tých krosnách zaspala… jáj, výborný pocit. Aj ona rastie a nepotrvá dlho, kým i jej nôžky budú hravo zdolávať tak lesnú, ako aj kamenistú pôdu… a už nebude spinkať na ockovom chrbte…

Keď sme boli medzi príbuznými na východe, zastihol nás tam aj sviatok sv. Anny. A to už je iná sranda keď otcova sestra, otcova mama i otcova babka sú Anny. Usmievavá praprababka mojich detí má 95 rokov a už pomaly dobieha svojho nebohého otca, ktorý zomrel zopár týždňov pred oslavou stých narodenín. Môjho otca som presvedčil, aby vzal akordeón a spevom tých pravých “vychodňarskych” ľudoviek sme to tam trošku rozprúdili. Prababka síce so mnou pred rokom na bratovej svadbe ešte tancovala, ale teraz už nechcela… snáď niekedy nabudúce.

Na festivale “Harhovske čuda a zabaviska” sme absolvovali aj koncerty Zuzky Smatanovej, Honzu Nedvěda a Prešovskej kapely Mloci. Ako vidno z fotky, nie len títo boli hviezdami podujatia 🙂

Absolvovali sme toho na “našom” východe veľmi , veľmi veľa. Návštevy, výlety, dokonca mali chlapci aj stanovačku… Ešte nie sme doma z tejto trojtýždňovej dovolenky ani dva týždne a Oliver už zahlásil, že ideme nazad na východ. To hovorí za všetko. Je tam krásne, ale predovšetkým, práve tam máme takmer všetkých príbuzných. Napriek všetkému, domov máme tu, na Záhorí. Najcennejšie poklady sú pre mňa Milka, Oliver, Marek a Lianka. A to, že mám tieto drahokamy pokope, je tým najväčším šťastím, za ktoré Bohu ďakujem. A v tomto zmysle je jedno kde sme. Sme pohromade… a to stačí.

Ešte pár stručne okomentovaných fotiek pre potešenie… Ako ináč, z východu 🙂

Aj nový život rozkvitol... Milkin brat sa stal otcom. Majú Šarlotku.

Babka a dedko s vnúčatami... evidentne šťastní.

"Marek, nezáviď Oliverovi!"

Babka - turistka s boľavými kolenami. Za nami Diablova džura.

Opekaná slaninka zjavne chutila. Ktorý z ksichtov na tričku Lianka predviedla?

Počasie nám vyšlo. Tejto krásnej dúhe sme sa len potešili...

Marek... bez komentára.

Cesta do kostola. Kolegyňa Hanka s dcérou tiež navštívili východ. A páčilo sa im.

Paráááda... kto pochybuje?

Dedinka v horách. A opekačka. Všetci pekne pohromade...

Dedko hral a spieval... a pripojil sa aj motýľ.

Napapaní, znova na nohy!

...ešte raz dúha.

... a neodvratná cesta domov. Go west!

Možno som nebol úplne objektívny, ale tak to cítim. Východ je východ. Každý má ten svoj kút na Slovensku. Pre nás je to Spiš. Pri ďalšej príležitosti ideme opäť.