Marek Šefčík

(flog.sk, camino)

Matne som zazrel jej tvár. Ani neviem, či sa ten moment dá nazvať chvíľkou a či by jeho dĺžku odmerali nejaké stopky. Iba na mňa jemne žmurkla. Myslím, že sa aj usmiala a pripomenula mi svoju všadeprítomnosť. Ani ma pritom nezamrazilo, lebo ani ten mráz sa nestíha vtedy na chrbát vyštverať…

Jazdím na bicykli po cestách frekventovaných i takých medzi dedinami, kde počítať autá by bola nudná úloha. Povedľa ciest mám kamarátov. Je pravdou, že väčšinu z nich som ani nikdy nevidel a ani nepoznám ich mená, ale keď krútim tými nohami kol-dokola, tak sa s nimi rozprávam. Alebo skôr odriekam prosby za ich duše. Oni nemali to šťastie na žmurknutie a letmý úsmev ako som mal ja. Ich naša spoločná sestra objala a z jej náručia už nebolo cesty späť. Aj včera som si dal nejakých 93 km. Dosť času na premýšľanie, pozorovanie… Vyzerá to tak, ako keby kríže popri cestách niekto rozosial. Toľko ich je. U nás, na Morave i v Rakúsku. Všade sú. V tomto období i s nejakými kytičkami, občas pri nich horia aj malé plamienky.

Skloním hlavu, aby som sa presvedčil ako pracuje moja prehadzovačka. Dám ju späť hore a zbadám, ako jedno auto v bláznivej rýchlosti predbieha druhé. Krajnica je úzka, nemám kam. Tesnotka… Všetci sa presúvame po cestách. Je to na nich husté. A naša spomínaná sestra len čaká, kedy príde ďalší objatiachtivý človiečik. Ak človek odchádza z tohto sveta na ceste, tak zväčša fakt nestihne ani nič. Myšlienka je síce veľmi rýchla. Neskutočne rýchla. Ale preteká s ňou viac ako zdatný súper. Sestra smrť. “Bože! Už je koniec! Už idem. Odpusť mi…” bola tá moja rýchla myšlienka. Zvíťazila, lebo vtedy jej súperka ani nedobehla do cieľa. Ešte nechcela dobehnúť a zablahoželať mi v cieli objatím.

Mali ale tak rýchle myšlienky tí, ktorých motorka dostala balans a za zákrutou ich čakal nákladiak? Čo tí, ktorým cestu skrížil vlak? Mali víťazné myšlienky tí, ktorých poslednou piesňou bol rachot plechu a píštiace brzdy? Vždy, keď počúvam monotónnu ale peknú hudbu, ktorú píše moja reťaz, sledujem popri cestách stále viac a viac miest, na ktorých sa uskutočnili najväščie preteky, ktoré môže človek absolvovať. Fandím myšlienkam. Myslím, že sa s tým nedá robiť nič a aj tá naša sestra niekedy do cieľa dobehne, len radšej nech až druhá.

Počas celého roka majú isté to moje odriekané “Odpočinutie večné…”. Ale v týchto dňoch, prosím, pripojte sa ku mne a pošlime im “Zdravas” navyše. Im, ktorí už absolvovali svoje hektické záverečné preteky, ale prosím aj za tých, ktorých myšlienky budú ešte len musieť absolvovať ten šprint. Nech myšlienka – strelná modlitba je najrýchlejším šprintérom planéty.