Marek Šefčík

Že vraj taká malá raritka. Neučím tam, ale vediem tam krúžok. Už neučím v Malackách, ale väzby som nepopretŕhal. Ani oni na mňa nezabudli… Nejaký mail, či telefonát občas preletí z jednej strany na druhú. Mne sa však podaril opätovný dotyk s cirkevnou školou v Malackách počas predchádzajúceho víkendu. A verím, že to nebol posledný dotyk, pretože bol znova nezabudnuteľný.

Keď sme si podávali ruky s riaditeľom, dohodli sme sa na ďalšej spolupráci. Vymysleli sme, že by mohla pretrvať aj cez turistiku.

Spomenul som si na svojho rodinného známeho a dlhoročného spolupracovníka v Šaštíne, ktorý pôsobí v Novej Dubnici. Don Marek Michalenko, salezián, kňaz a moja krvná skupina – východniar. Tam by sa dalo prenocovať a kuknúť sa v sobotu do vrchov medzi Novou Dubnicou a Trenčínom.

Vybavovačky na diaľku. S Marekom ubytovanie, s Elenkou Huškovou nutné oficiálne papierovačky a s Emou a Lukášom ďalšie veci, ako zabezpečenie lístkov na vlak, zistenie záujmu o výlet… A začali sa ozývať rodičia žiakov. Ich povzbudivé slová ma utvrdili v tom, že ideme do toho!

Staručký salezián Don Jozef Hrdý, ktorému nehovoria ináč ako Don Chosé hovorí, že jeho úspešný život spočíva v tom, že sa vždy dokázal obklopiť ľuďmi, ktorí sú múdrejší a lepší ako on. A ja som to teraz cítil rovnako. Už teraz môžem povedať, že máme za sebou úspešný turistický víkend. A spomeniem aj mená – obklopili ma svojou ochotou spolupracovať Elenka, Ema, Lukáš, Marek, Milka. Všetko kvalita. A ja som s ich pomocou mohol konštatovať – úspech!

Keby ste videli Katku, ako bojovala, ako, aj so zaťatými zubami šla, aj keď bola kríza, uverili by ste, že to nebolo jednoduché. Obeta, ktorá stála za to. V piatok večer sme vyštartovali z Malaciek cez Bratislavu do Novej Dubnice k saleziánom. Výpravu tvorilo napokon 15 žiakov, moja manželka, Lianka a naši dvaja „svišti“ 🙂

Don Michalenko nám ešte večer ukázal okolie ich strediska, interiér kostola i zaujímavo vyriešenú telocvičňu, ktorá je priamo pod dlážkou chrámu. Posedeli sme si chvíľku v čajovni, ťukli biliárd a presunuli sa na izby. Nebezpečenstvo veľkej dievčenskej izby, kde spalo na piatich poschodových posteliach a jednom prístelku až 11 dievčat, spočívalo v tom, že prespať celú noc bude asi nemožné. Keď sa k tomu ešte pridali vyrušovatelia – chlapci, noc sa nebezpečne skrátila…

Ráno sme vstali, naraňajkovali sa a štartovali sme do hôr pred pol ôsmou. Ťažko sa vstávalo a preto sa odchod tak posunul. Ale naplánovanú trasu sme mali časovo zvládnuť aj tak. Chvíľku mestom a potom už hore, dolu, hore, dolu… V ruksakoch jedlo, potrebné vetrovky, bundy. Stretli sme mrštné veveričky, ktoré akoby nám chceli ukázať, akým tempom sa dajú zvládať veľké prevýšenia. Celkom pohodovým tempom, ešte plní sily sme sa postupne dostali až do kúpeľných Trenčianskych Teplíc. V parku nás čakali desiatky kačíc v jazierku, ktoré nám spríjemnili obedňajšiu prestávku. Niektorí z nás sa s kačkami s tým, čo nám mamky nabalili aj podelili. Keď sme sa zdvihli, že ideme ďalej, zastavila nás nejaká milá pani, ktorá nás upozornila na mnohopočetnú rodinku rakov v potôčiku…

Z Trenčianskych Teplíc sme pokračovali ďalej do hôr smerom na kopec Čvirigovec. Keď som sa obzrel za seba na oddýchujúcich a posedávajúcich, iba som si v duchu povedal – Pane Bože, daj nech to zvládneme. Dolu z kopca bolo počuť nejedno „Au, au, moje prsty!“ Hore, dolu, hore, dolu sa opakovalo a unavovalo viac a viac. Vyšli sme na ďalší kopec. Vlastne to bola skala – Čertova skala s pekným výhľadom do dolín. Tam sme si dobre oddýchli, ale niektorí sa už zdvíhali veľmi ťažko.

nie sme zo zeleza – oddych na certovej skale

Po ďalších asi 10 minútach chôdze sme zišli zo žltej na zelenú turistickú značku a tam ešte „svietilo“ 55 minút do Trenčianskej Teplej. Uff. Tam mala siedmačka Katka tú najťažšiu chvíľku, ale po doplnení tekutín, s vidinou blížiaceho sa cieľa napokon nabrala posledné sily a šla ďalej. Vyšli sme z lesa. Chvíľu po lúke a potom už do Teplej. Ubzikol nám autobus tesne pred nosom. Takže peši ešte po ceste asi 3 km do Novej Dubnice. Koniec. Privítali nás svadobčania pred kostolom s veselou hudbou a spevom… Čakal nás asi dvojhodinový zaslúžený odpočinok. Don Michalenko nás potom vyprevadil k autobusu. Pár minút autobusom, potom vlakom do Bratislavy. V Bratislave rýchly prestup a … potom už len rozlúčka v Malackách.

Lianka, Katka, Klára, Andrej, Marek, Simona, Samo, Jakub, Lukáš, Simona, Natália, Ema, Daniela, Martina, Katka, Klára, Oliver, Viktória a Milka. Ďakujem vám za spoločnosť a pekný turistický výlet. Verím, že nie posledný. Na záver len spomeniem, že počasie nám vyšlo nad očakávanie. Sobota mala byť pekná, ale prehánky sa mali objaviť. Ale aj toto nám vyšlo perfektne a boli sme uchránení mokrých nepríjemností. Takže jedno veľké ďakujem letí aj tam Hore.

Článok napísaný pre stránku Spojenej školy sv. Františka Assiského v Malackách.