Umelci
“Svet je iný, než som myslel. Svet je smutne skutočný. Prázdni ľudia chcú v ňom vládnuť, smejú sa nám do očí. Žiadna pravda sa im nehodí… pravdu nikdy nezabijú. … Pravda vždy zvíťazí, zvíťazí.”
Keď som prišiel domov z práce, zhlboka som sa nadýchol a na jazyku mi zostala pachuť blížiacich sa volieb. Sadol som k počítaču a (už po koľký krát) som si vyhľadal koncert Tublatanky z 16.9.1989. Nebol som tam. Vtedy som bol ešte dieťa, ale neskôr som Tublatanku vnímal ako kapelu, ktorá bola symbolom pádu komunistického režimu u nás. Keď bol v Bratislave ten legendárny koncert, 2 mesiace pred definitívnym zrútením toho zverského režimu, všetko to tu už neudržateľne vrelo a bolo otázkou času, kedy to buchne. Mama nám, ako deťom, kúpila platňu Žeravé znamenie osudu od Tublatanky a tá sa potom stala jednou z mojich najobľúbenejších.
Ten koncert je starý, ale má “šťavu”. Bubny, basa a sólo gitara hrali vynikajúco a tak úderne, že to rezonovalo a dodávalo odvahu. Pieseň Pravda víťazí, ktorej textom som začal aj tento článok, mala silné posolstvo, podobne, ako celý koncert.
Kde sa nachádzame dnes? Smerácke mítingy sa stali tiež legendárnymi priemerným vekom zúčastnených a trápnymi rečičkami súdruha predsedu. Ale ešte niečim. Kapela Desmod na čele s Kulym sa stala vlastne “kultúrnym” symbolom súdruhov. Tak moderátorovi podujatí Nikodýmovi, ani chlapcom z tejto kapely, vôbec nerozumiem. Chápem dôchodcom, ktorí nechápu. Ale žeby nevideli a nepočuli ani tieto mladšie ročníky z umeleckej obce?
Páčilo sa mi, ako pred rokmi zostarnutý don Anton Srholec, spolu s ďalšími osobnosťami, verejne škrtali portrét súdruha priemera a vyjadrili tak nebojácne svoj odmietavý postoj voči nemu. Ak to oni videli, prečo to Kulyovci nevidia? Práve umelci mali a budú stále mať silné slovo vo verejnosti. Ale títo majú oči zalepené eurami.
Vždy si rád spomeniem na heslo Pravda víťazí a budem si ho spájať s Tublatankou. Keď sa však povie Desmod, vynoria sa mi súdruhovia balamutiaci naše babičky a dedov. Pch!… umelci?!