Marek Šefčík

Keď som nastupoval v roku 2002 na GJB do Šaštína ako učiteľ, moja prababka mi vtedy podarovala veľmi jednoduchú ľanovú tanistru (tak ju nazvala ona). Bola to taká taška cez plece, kde pohodlne vošiel na výšku formát A4. Povedala mi, že predtým sa to používalo na ovos pre kone… 🙂
Chodieval som s ňou na hodiny, mal som v nej prípravy, písacie potreby, kalkulačku. Aj ma žiaci začali podľa toho volať “kapsár”. Roky vydržala. Nie prezývka, ale taška. Prezývok som mal viac… Lenže časom sa zodrala. Tá tanistra. Začali sa na nej robiť diery, pás cez plece bol zničený. Manželka mi teda navrhla, že mi ušije inú, z manchestrovej látky. Nechcel som sa jej vzdať, ale už to nešlo zachrániť. “Dobre, ale našiješ mi tam z látky tej starej tanistry aspoň časť látky ako vrecko na perá.”, poprosil som ju. Stalo sa. S touto taškou som chodieval na hodiny. Doposiaľ. Dnes je deň učiteľov a všetkým kolegom prajem veľa trpezlivosti, ľudskosti, veľa dobrých žiakov a chuti pracovať s nimi.

Symbolicky v týchto dňoch som moju tanistru na istý čas “zavesil na klinec”. Prichádza nová etapa môjho života, nejdem drať katedru, ale poslaneckú lavicu… Bol som si včera v Skalici na gymnáziu vziať svoje veci, troška spraviť po sebe poriadok v kabinete. Bol som tam sám. Žiakov nikde, kolegov z kabinetu tiež nebolo. Lebo koróna. V tom tichu som si premietal tie roky v Šaštíne, v Malackách, v Skalici na gymnáziách. Keď niečo končí (aj keď možno len na istý čas), je to zvláštny pocit. A nehanbím sa priznať, že mi prišlo ľúto. Tak odrazu mi stislo srdce mysliac na žiakov, kolegov. Súčasných i bývalých. Boh mi dal tú možnosť pracovať s mladými ľuďmi a odovzdávať im niečo zo seba. 14 rokov dokonca v tesnej blízkosti Národnej baziliky pri Mame. Lenže, ja som si od nich tiež bral. Učil som sa od svojich žiakov optimizmu. Učili ma viac sa smiať. A čím som starší, tým viac si uvedomujem, že ma ťahali pocitovo vekom k nižším číslam.

“Ďakujem vám za všetko žiaci moji, kolegovia a prosím, aby ste na mňa mysleli tiež. Neviem, ako to všetko dopadne. Ako to budem zvládať, ako to pôjde. Možno sa čoskoro k vám vrátim, ale nateraz…, nateraz ostáva moja tanistra zavesená na klinci… Držte sa.”