Pricestoval som s rodinou k našim.
Mama s otcom si zobrali babku k sebe. Babka už neprišla
po vlastných ako kedysi, neprišla autobusom, nezbalila si
batožinu. Jednoducho ju priviezli. Dôvod je jednoduchý.
5 bodov z osnovy života má už za sebou a ten
šiesty sa blíži k svojmu koncu. Nikto nevie, koľko ešte
potrvá staroba a proces pomalého umierania. Nikto
nevie, kedy príde záverečný siedmy bod. Je to
dosť zlé. Babka potrebuje stálu opateru, prebaľovanie,
nedávna mozgová príhoda jej zobrala už aj
zdravé myslenie a zrozumiteľnú reč. Sem tam jej
rozumieť, sem tam prikývne. Posteľ je celá jej
momentálna životná plocha. Telo slabne. Jej strava –
trošku mlieka, vody, pár lyžičiek výživy, či
jogurtu. Niekedy ani to nie.

Som vďačný svojím
rodičom že to robia. A pritom si mohli vybrať. Lekári
im navrhli ako alternatívu nemocnicu. Bolo by to bez
problémov. ale veď je to mamina mama! Ako by mama mohla?! Ak
už má babka zomrieť, tak nie medzi cudzími, ale medzi
svojimi. Myslím, že správny postoj…

Dnešný svet sa bojí čo
i len pohľadu na umierajúce, zdrancované, zničené
telo.

Mám dvojčatá – 4 a pol
ročných synov. Nebránim sa tomu, aby svoju zoslabnutú
prababku videli. Možno tomu úplne nerozumejú, no čaká
to aj ich rodičov, aj ich samotných. Taká je realita
života. Choroba, trápenie i umieranie sú úplne
prirodzené veci. Aj starostlivosť o umierajúcich
by mala byť. To len my si myslíme že nie je. Strkáme
mamy, otcov, babky a dedkov do starobincov a do nemocníc.
Zbavujeme sa ich. Zakrývame si oči pred ich utrpením
a snažíme sa zbabelo zbaviť zodpovednosti. Naše srdcia
sa menia na chladné, necitlivé, tvrdé kamene.

Zubatá tu je a vždy bude.
Až do skončenia sveta. Tým posledným bodom v osnove
života si môžme byť istí naozaj všetci…

Zbavujeme sa nenarodených detí
ako nádorov, odstraňujeme starých lebo sú pre
nás ťarchou. Zháňame sa za zbytočnosťami a správame
sa, akoby práve ten náš život na tejto zemi trval
večne. …a podstata nám uniká.

Kvôli zamestnaniu a vlastnej
pohodlnosti som nechal vlastnú mamu zomrieť opustenú.
Nezaujímal som sa. Prípadne som jej sám podpísal
ortieľ smrti, keď už sama o sebe nerozhodovala. Ona mi
utierala zadok, starala sa o mňa, modlila sa za mňa a často
pre mňa plakala do vankúša. A ja som jej v tej
najťažšej chvíli odmietol podať pomocnú ruku…

Skutočne sme takí silní
a máme tak tvrdé skaly v hrudi, že s týmto
dokážeme žiť? Sme takí odvážni, že s tým
všetkým, vyrytým na štíte života, dokážeme
preliezť na “druhý svet“?

Hlboko sa skláňam pred tými,
ktorí podstúpia tú tŕnistú cestu tak,
ako moji rodičia.

Niekedy dávno sa babka starala
o otca svojho manžela. Bol roky pripútaný
k posteli. Teraz sa jej to vracia… Aký osud čaká
zástancov eutanázie a tých, ktorí
odmietajú dochovať svojich rodičov? Nevieme. Ale dá
sa to s vysokou pravdepodobnosťou predpovedať.