Konečne sa našiel v kampani niekto, kto do očí Ivanovi povedal, že jeho minulosť je problematická a nevysvetlená. František Mikloško tvrdil, že toho času predseda parlamentu v uznesení Národnej rady hlasoval ZA! v kauze  Gaulieder. Súdruh prezident povedal, že nehlasoval. Dobre vedel, o ktorom uznesení je reč a aj tak to prekrútil a zaprel. A padla aj stávka. Stávka hodná “úrovne” nášho najvyššieho ústavného činiteľa. Súdruh podpásovo, nevhodne a trápne, pri svojej šeptavobrebtavej dokonalosti, upozornil na  estetický nedostatok protikandidáta (lebo nebolo na čo iné) a Mikloškovi sľúbil, že ak sa mýli, tak mu kúpi parochňu. Už aj táto plytkosť vypovedá veľa o Ivanovom vnútornom svete. Ale dôležitejšia je skutočná pravda.
Denník Sme pátral a zistil, že súčasná hlava štátu mala tiež svoj podiel na tejto špinavosti. Zápis hlasovania ho dokonca usvedčil, že skutočne hlasoval ZA! o uznesení Národnej rady, ktoré hovorilo o tom, že sa poslanec Gaulieder vzdal svojho mandátu a na jeho miesto nastúpi náhradník. On to ako šéf parlamentu aj podpísal! Nepostavil sa proti a podobne ako mnohokrát inokedy sa podriadil vlkom, s ktorými v tom čase vyl.
Takže si môže pokojne s ministrom najspravodlivejším podať ruky. A obaja majú vysoké predpoklady v priazni (alebo v …, nechajme tak) súdruha priemera ostať veľmi, veľmi dlho.

Charakterný človek by sa po takomto verejnom zatĺkaní skutočnej pravdy (a našlo by sa toho ešte neúrekom) kandidatúry na post prezidenta vzdal a netliachal by báchorky o parochniach… Evidentne aj tu museli zapracovať nejakí “chirurgovia”…

Niekde som to čítal, alebo počul, že “Bývalý komunista je niečo ako bývalý černoch.” To je taká hlboká pravda že až! (V spomínaných prípadoch určite.) Howgh!