Marek Šefčík

(zdroj: saintdismas.org)

Počuli sme ten príbeh už toľko krát… Asi by mal byť náš zrak upretý na Krista, ktorý trpí, visí na kríži a potom vstáva. My, ktorí toto obdobie neberieme len ako pár dní voľna, veríme v to, že život nekončí prázdnotou. Je to naša nádej a prisľúbenie od Ježiša, keď na mnohých miestach hovorí, čo nás čaká. Napríklad v Jn 14, 3 sa píše: “Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.”

Veľkonočné trojdnie však pripomína množstvo postáv, Ježišových súčasníkov, v ktorých by sme sa mohli nájsť aj my, alebo ktorými by sme sa mohli inšpirovať. Niektoré sú pre nás aj varovaním.

Nebudem hovoriť o Ježišovej matke Márii, ktorá je nedosiahnuteľným vzorom pre nás. Je to stelesnená čistota duše, uchránená od akéhokoľvek zlyhania, napriek mnohým ťažkým skúškam a bolestiam.

Ján. Uveril Kristovi a v tichosti doputoval s ním až na Golgotu. Bol verným učeníkom, ktorý mal zrejme obavy, ale všetko podriadil Ježišovmu učeniu a veril mu do konca povzbudený aj Máriou, ktorú na poslednej ceste Krista sprevádzal.

Čo Peter? Bil sa do pŕs, keď tvrdil “Aj život položím za teba!” (Jn 13, 37). No napokon to dopadlo ináč. Zdupkal, lebo sa zľakol. Zaprel, hovoril, že ho nepozná. Jeho šťastím bolo, že sa spamätal, so slzami v očiach oľutoval a potom… neskôr, skutočne dal život zaňho.

Judáš, ten bol iná káva. Ten bol z Krista sklamaný lebo čakal “omnoho viac”. Chcel možno vidieť, ako ich Ježiš povedie v nejakom boji, ako zvíťazia nad nepriateľmi. No toto neprichádzalo. Z jeho pohľadu šlo furt len o rečičky o láske, o odpustení… O Kráľovstve. Lenže o nejakom vzdialenom, nie pozemskom. Nevydržal to. Videl, že mu z toho mohlo dokonca niečo kvapnúť, tak zradil. Lenže potom, keď zbadal hrôzu, ktorá z toho vyplynula, ovládlo ho neskutočné zúfalstvo. Nevidel východisko. Vlastne áno, to najhoršie – temnotu.

Podobná postavička ako Judáš bol jeden z lotrov s Kristom ukrižovaných. Gesmas. Zločinec, ktorý mal všetko a všetkých “v paži”. Visel na kríži a vidiac ako sa mu posmievajú iní, pridal sa k nim. Celý svoj život prežil ako jednu veľkú mizériu a teraz v tom pokračoval. Nemal záujem o nič a nikoho a jeho vyoperované city sa prejavili aj v jeho poslednej hodine.

Potom je tu pod krížom bývalá prostitútka. Mária Magdaléna dostala od Krista druhú šancu. Ježiš jej kedysi vlial do žíl nádej a chuť zmeniť svoj život. Radikálne. Ona sa tej nádeje chytila a bola Ježišovi vďačná tak, že vytrvala do konca.

Šimon z Cyrény. Unavený po robote pravdepodobne frfľal, ale napokon pomohol niesť bremeno kríža.

Veronika cítila, že nedokáže spraviť viac, že nemá takú moc a silu. Riskovala však veľa, aby sa k nemu predrala a utrela mu tvár. Prejavila súcit a nepridala sa k tým, čo bili a kopali, ale bola svetlou výnimkou.

Čo taký Pilát? Ten mal moc, bol vladárom. Ale myslel politicky. Vypočítavo kľučkoval, až kým sa v konečnom dôsledku nerozhodol, že si nechce s tým špiniť ruky. Zaujal postoj – “Mňa sa to netýka…”.

Stotník pod krížom, vidiac čo sa deje sa spamätal a vyznal “Tento človek bol naozaj Boží Syn.” (Mk 13, 39)

Takto by sa dalo pokračovať. Tých osôb, na ktoré sa možno podobáme, alebo by sme sa chceli, či nechceli v svojich životoch podobať, je v tom pašiovom príbehu veľmi veľa. Dovoľte mi však vyzdvihnúť jednu z nich. Sympaťáka. Teda aspoň pre mňa je to človek, ktorému by som sa chcel niekedy podobať. Teda, podobať v tom, že dostal tú milosť, že odchádzal z tohto sveta v milosti posväcujúcej. Bol to zločinec, zlodej a s najväčšou pravdepodobnosťou mal na rováši aj vraždu. Prišiel však moment v jeho živote, keď zaúradovalo Božie milosrdenstvo. Visel na kríži vedľa Krista, prehodnocoval svoj život a ľutoval to aký bol. Vyznal, že trpí zaslúžene za svoje previnenia. Uprene sa pozrel na trpiaceho Krista a slovami “Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.” (Lk 23, 42) vlastne prosil o milosrdenstvo. A potom nasledovalo niečo neuveriteľné. Keď Ježiš učil, tak jeho slová boli v skutočnosti revolučné. Oko za oko nahradil slovom odpusť, hovoril, že aj nad nepriateľom zvíťazíme láskou, učil neodsúdiť, neukameňovať, ale dať druhú šancu. Hasnúci knôtik nedohasil. Vyzdvihol Samaritána, ktorý pomohol Židovi. Mnohé naše predstavy prevracal naruby. No a teraz, keď dodýchaval na kríži, zostal verný svojmu učeniu i spravodlivosti, ktorá je nám smrteľníkom nepochopiteľná. Lotra odmenil tým najvyšším vyznamenaním zo všetkých. Na ľútosť, ktorú Dismas prejavil a jeho žalostnú prosbu odpovedal: “Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.” (Lk 23, 43) Stala sa úžasná vec, ktorou Kristus daroval nádej každému z nás. Asi to dosť dobre nedokážeme doceniť, ale on svojimi slovami kanonizoval zločinca. Tým, čo mu povedal, tým, čo mu prisľúbil, ho vlastne vyhlásil za prvého svätého.

Už som to neraz spomenul a zopakujem, že pre mňa, z celého veľkonočného príbehu, je tento sympaťák na kríži, ktorý ľutuje svoje hriechy, symbolom odpustenia a nádeje, že aj ja sa snáď takejto milosti dočkám. “Svätý Dismas oroduj za mňa, oroduj za nás!”