Marek Šefčík

“Všetko je milosť, nič iné iba milosť a cez všetko sa dá premodliť.” Toto často opakoval svätý salezián don Ernest Macák. Je to nádherný výrok, ktorý on nielen vyslovil, ale aj žil.

V ostatných dňoch som zažil prúdy milosti. Niekedy hovorievame, že “prehral boj so zákernou chorobou”, lenže, keď má byť všetko milosť, tak aj choroba môže byť požehnaným časom. Toto do extrému doviedol kajúcny lotor na kríži, keď jeho život nebol asi najpríkladnejší ale napokon dostal obrovskú milosť v smrteľných mukách na kríži. “Ešte dnes budeš so mnou v raji!” povedal mu z kríža náš Spasiteľ. Povedzte, môže si hriešny človek, akým je každý z nás, želať niečo viac?

Dnes ráno o 9:15 nás zabolel odchod nášho otca z tohto sveta do večnosti. Ale ani sa nedá opísať nádej, ktorú nosíme v srdciach. Za posledný rok dostal obrovskú milosť, keď bojoval s chorobou ako lev. Nie kvôli sebe, ale kvôli nám. Jeho manželka, deti a vnúčatá boli jeho najväčšou radosťou, kvôli ktorej tu chcel ešte byť. A dovolím si povedať, že neprehral so žiadnou zákernou chorobou, ale naopak – zvíťazil a jeho výzbrojou mu bola milosť vďaka ktorej vybojoval pre seba najväčšiu cenu, vstup do večnosti s naším Otcom.

Keď ho trápili smrteľné úzkosti, pár chvíľ predtým, ako skonal, po tom, ako sa s nami už lúčil, povedal “Som šťastný!” Za ostatné dni prosil o odpustenie a sám odpúšťal a výsledkom bolo práve to presvedčivé a upokojujúce tvrdenie, ktorým jednoducho popísal stav svojej duše.

Mal možnosť držiac nás za ruky povedať toho ešte veľa. A aj to využil. Mali sme uši nastražené a počúvali sme múdrosť otca. “Boli aj ťažké a zlé chvíľky, ale to len preto, aby sme si vedeli vážiť tie dobré” – povedal. Povzbudil nás k láske a čakal, podľa svojich vlastných slov, na náruč svätého Jozefa, svojho menovca, patróna, na ktorého sa často obracal. A keď už nedokázal robiť takmer nič, aj tak ešte jednou rukou obtáčal ruženec, okolo tej druhej, aby mu nepadal. Zvieral pevne túto zbraň s visiacim krížikom v dlani, a tak nás navždy, za zvuku zvonov kostola v Studenci, ktorých zvuk mu hladil dušu, opustil.

Všetko je milosť a cez všetko sa dá premodliť. Áno, aj tu sa potvrdili slová don Ernesta. “Ďakujem ti Pane Bože za tú milosť, ktorú si dal nášmu otcovi a dedkovi a tebe Panna Mária, že si mu vkladala do dlaní ruženec, ten kľúč od Nebeskej brány.”

“Otec, dedko, keď ste od nás odchádzali, tak ste nás prosili, aby sme spolu žili, aby sme sa mali navzájom radi. Ale aj ja som vám povedal, že vám dávame úlohu. Chcel som od vás, aby ste sa prihovorili za nás hriešnych a za naše rodiny, keď dôjdete do cieľa. Vy ste mi na to povedali iba jedno slovíčko – Sľubujem! Nezabudnite, my vás stále potrebujeme. Tešíme sa na opätovné stretnutie. Veríme, že aj nám bude daná Milosť.”