Marek Šefčík

Veľký piatok. Deň, ktorý je medzi kresťanmi dňom spomienky na Kristovu smrť. Umučenie. Všetko stíchne, skloní hlavu, odrieka “Pane odpusť nám…”.

Narazil som pred chvíľou na správu o tom, že teroristi zaútočili na istú univerzitu v Keni. O život prišlo podľa správy až 147 ľudí. Extrémisti sa vyjadrili, že prepustili moslimov. Zamerali sa na kresťanov. Strieľali. Brali životy… Pripomíname si večer, keď Kristova úzkosť bola taká veľká, že do jeho potu presiakla krv. Kľačal a pripravoval sa na svoju smrť. Predtým však, pri večeri, schladil “frajera” Petra, ktorý sa bil do pŕs a tvrdil, že všetko zvládne, že pôjde s ním… Nie! Predtým ako sa ozve kohút, zaprieš ma. A presne tak to aj dopadlo. Študenti v Keni boli Kristovi (kresťania). A preto trpeli a zomreli. Modlím sa za nich a som na nich hrdý. Viem, že ich príbuzní teraz veľmi smútia a oplakávajú svojich milých. Ale Kristus má pre nich otvorenú náruč. Veď v predvečer jeho utrpenia oni “trpeli ako kresťania”.  A práve o tomto hovorí Peter v svojom liste: Ak však trpíte ako kresťania, nie je to nijaká hanba. Chváľte Pána Boha za výsadu, že patríte do Božej rodiny, a že môžete niesť Kristovo meno – kresťania. (1 Pt 4,16)

Prenasledovanie pre rasu, vieru, náboženstvo, národnosť,… je pliaga, ktorú ľudia rozsievajú medzi ľudí. Likvidujeme samých seba. Všetci sme predsa ľudia. Život každého z nás má rovnakú, nevyčísliteľnú cenu. Sme bytosti schopné iných milovať, no tiež bytosti, ktoré dokážu nenávidieť a zabíjať…

“Pane, pretvor naše srdcia, nech viac milujeme.”