Viem, že podobné problémy majú aj iné sídliská, iné mestá. A nerieši sa to.

Ešte sa pokúsim aj o iný pohľad na zvieratá v bytoch. Tiež kritický… Moja teta má psa. Doberman, alebo také niečo väčšie. Žije síce v rodinnom dome, no dovolenka, alebo dlhší pobyt mimo domu neprichádza do úvahy. Kto by sa postaral o psa? Kto by dal žrať jej Tobimu? Našej susede zas deti kúpili psa. Malý, huňatý, zlatý. Takzvané plemeno do bytu. Dostala ho ako darček. Syn študuje, dcéra je momentálne v zahraničí. A čo milá suseda? Bez psa ani na krok. Šteká, kňučí, hryzie dvere, keď je sám. Ona slúži jemu… Tí ľudia sa stávajú otrokmi zvierat. Normálne?

Možno sa to bude niekomu zdať necitlivé, ale ja vôbec neobdivujem ľudí, ktorí sa doma starajú o zvieratá (nehovorím, samozrejme o zvieratách čo dávajú mlieko, mäso, vajíčka…). Pre psov a mačky sa napríklad aj tancuje v televízii. Podľa mňa je to choré. Mám pre tých, ktorí majú čas, silu a energiu navyše lepšie riešenie. Nech si neberú psov či mačky z útulkov, ale nech si zvolia za svojich miláčikov, opustené deti z detských domovov. Možno je to prisilná káva, no ak nie priamo o adopcii, porozmýšľajte aspoň o pestúnskej starostlivosti, kde finančne pomáha aj štát…

Čo je to za človeka, čo nemá rád psov? A pritom chodí do kostola… To sa hovorí medzi susedmi na moju adresu. Je to azda zlé, že je pre mňa prioritou vychovávať deti, starať sa o ne a vytvoriť im vhodné, nezávadné a zdravé prostredie pre ich život? Chcem, aby sa, v prvom rade dobre žilo im, ďalším deťom, ľuďom a nie psom!

Milujem prírodu a zvieratá v nej voľne žijúce a nerozumiem ľuďom, ktorí väznia psov, či mačky v bytoch. Znepríjemňujú život susedom tým, že znehodnocujú životné prostredie, ten kúsok zelene, ktorá ešte na sídliskách ostala.

“Oliver, Marek tam sa nemôžete ísť hrať!” A skúste im, štvorročným dvojčatám, vysvetliť prečo, keď tam sú pieskoviská, zelená tráva, preliezky…