Marek Šefčík

Ak pripadne 17. november na niektorý z pracovných dní, tak si každý všimne, že sa niečo “oslavuje”, že si niečo pripomíname, že je Deň boja za slobodu a demokraciu. Teraz? Teraz je sobota. Venujeme sa možno upratovaniu, azda niektorí športujú a určite sa vo večerných správach objaví zmienka o tom, že pred vyše dvadsiatimi rokmi tu vládla jedna strana, ktorej prekážali verejné prejavy kresťanstva, ktorej predstavitelia nás držali v pazúroch ostnatého drôtu, napusteného elektrickým prúdom a občas aj svištiacimi olovenými guľkami a brechotom vlčiakov. Áno, je reč presne o tých, ktorí bez váhania dokázali vykonštruovať politické procesy a rozsudky nad nevinnými ľuďmi, ktorých posielali do chládku na mnoho rokov, na doživotie a neraz sa s nimi vysporiadali rýchlejšie, ako by ktokoľvek čakal. Zniesli zo sveta za nič!

Dosť o tej pochmúrnej minulosti… Žijeme predsa v slobodnej, demokratickej krajine.  Neviem prečo, ale do písania predošlej vety sa mi akoby do dobre namazaného súkolia dostal piesok. Zaškrípalo to a koniec vety sa ukladal do počítača veľmi pomaly. Začal som uvažovať, či mám krútiť ďalej ozubené kolieska tým istým smerom. Zastavil som sa… Nieto ostnatého drôtu. Ani psy už na hraniciach neštekajú. Ani mi nikto, ako učiteľovi, nevyčíta, že chodievam so svojou rodinou do kostola. A predsa sme v tých istých…, aby som bol presný, tak poviem, že vo veľmi podobných… no, ako to povedať, aby som sa vyjadril slušne… viete čo? Kašlem na slušnosť. Tu to chce presné pomenovanie a slušný ekvivalent by zbytočne znížil vážnosť situácie. Teraz, keď máme oslavovať Deň boja za slobodu a demokraciu, nachádzame sa v podobných sračkách, ako vtedy pred viac ako dvoma desaťročiami. Ospravedlňujem sa za výraz, ale to si fakt myslím. Jasné, že si uvedomujem rozdiely, ale tie podobnosti, ktoré tam sú, ma nútia toto napísať.

Máme znova jednu vládnucu stranu. Červenú. Nie výzorom, ale skôr myslením. Máme jej šéfa, myslím, že by sme ho mohli smelo nazvať generálnym tajomníkom, ktorý má v rukách 83 komunistov správne nasmerovaných poslancov, ktorí mu zobú z ruky. Jednoducho to, čo povie generálny tajomník, je pre jeho teľatá záväzné a sväté. Aj keď slovo sväté sa pri tomto zoskupení vôbec použiť nehodí . Máme hanbu v prezidentskom paláci, ktorá (aj so svojou Trúbou), predvádza neskutočné tragikomické divadlo. Chrapúň bez názoru, bývalý Mečiarov poskok, ktorý sa nevie normálne vyjadrovať, kľučkuje medzi zákonmi (rozumej – vykladá si ich tak, ako to vyhovuje jemu a generálnemu tajomníkovi strany). A do tretice je tu zabetónovaný Harabinladin. Deduško rozprávkar, ktorého nadutosť, arogantnosť, povýšenectvo, ignorantstvo a ktovie čo ešte, pramení z vedomia vlastnej beztrestnosti. Systém je nastavený presne pre toto indivídum, aby ho nikto, nikdy, ani dynamitom, zo stoličky najvyššieho sudcu, nedostal. Reč je presne o tom kamarátovi narkobaróna, v ktorého prítomnosti ak si prdnete (hops!), určite od vás vysúdi nejaký ten miliónik. On drží celé naše súdnictvo, justíciu za gu.. (Ale už dosť! Už ďalšie neslušné slovo nenapíšem!). Ak  ste tiež sudca a nepáči sa vám niečo, čo sa jemu páči, tak už sa mu nepáčite a … môžte sa pratať kade ľahšie.

Nedávno som začul na jednej besede vetičku, že “Právo je krásne.” Právo a spravodlivosť na Slovensku je taká poohýbaná, že sa jednému chce z toho skutočne zvracať. (Joj, nechal som sa uniesť. Ďalšie menej slušné slovo. Čo je to so mnou? Žeby si to téma skutočne vyžadovala?) Vzory pre mladých právnikov sú predsa právnici, ktorí to dotiahli ďaleko a predovšetkým tí, ktorí sú na očiach. Trio judrlantov Fico, Gašparovič, Harabin, doplnení hnusnou, pretrvávajúcou pachuťou z vytrateného Mečiara, mi nedovoľujú tešiť sa zo súčasného stavu.

Chceme my vôbec ako národ demokraciu a slobodu? Pravdou je, že za tento hrôzostrašný stav vlády bezcharakterných judrlantov, môžme iba my. Sme tak zablokovaní v myslení, že už nám netreba ani ostnaté drôty a nie sme schopní sa z toho vyhrabať. Hovorí sa, že vtedy, po 17.novembri 1989, bolo treba spraviť hrubú čiaru a nedovoliť komunistom zastávať vysoké posty v spoločnosti aspoň na nasledujúcich 10 rokov. Ale myslím, že problém je inde. Hrubú čiaru by bolo treba vyryť do našich hláv, aby nás už nikdy nezviedla tá červená mašinéria a ani jej socialistickoficovské odnože nech už sa volajú hocijako.

Som rád, že bol 17.11.1989. Aj keď som bol vtedy iba žiakom základnej školy, všimol som si ten dátum. Verím, že sa čoskoro zbavíme prekliatia vlastnej obmedzenosti a naše myslenie prestane byť zviazané ostnatým drôtom… Kvôli svojim deťom a nasledujúcim generáciám verím.