S láskou
 |
Dnes o pol desiatej večer som ti povedal, aby si už nežehlila a aby si si konečne sadla. Povedal som ti, aby si sa troška šetrila, lebo keď sa dostaneš do nemocnice, budem ťa tam chodiť každý deň biť. Potrebujem ťa! Ty si sa iba usmiala. Lianka zabalená v perinke spokojne spala na gauči, chlapci v detskej izbe na posteliach. Obaja vieme, ako to dnes opäť dopadne. O chvíľku dožehlíš, pôjdeš sa osprchovať. Potom sa preberie Lianka a speváckym hlasom dá najavo svoj hlad. Nakojíš ju. Bude nespokojná, kým si fajne neodgrgne. Aj štyri krát. A nezaspí. Budeš ju utišovať, hladkať, budeš sa s ňou zhovárať. Ona sa na teba usmeje, bude hovoriť tou žvatlaninou. A bude sa na teba pozerať tými guľatými očkami, ako myška. Keď už ja budem ďaleko za hladinou alfa a môj tvrdý spánok mi budeš tíško “závidieť”, ty budeš stále presviedčať Lianku, že je to aj pre ňu dobré, keď si aj ty oddýchneš. Dlho sa bude tváriť, že ti nerozumie. Ale aj jej kredit sa vyčerpá a usne. Snáď do druhej…
Ráno sa s vami tíško rozlúčim a odídem do práce. Lianka sa už začne preberať… Chlapcov potom odprevadíš do škôlky a budeš prať, vešať, sušiť, žehliť, variť, kojiť, prebaľovať,… A potom prídem ja. V niečom ti aj ja pomôžem, pôjdem pre chlapcov, nakúpim, … ale najviac toho leží na tvojich pleciach. Potom ťa obíjmem, ty sa usmeješ. Nehromžíš, nesťažuješ sa. Každý deň robíš takmer to isté. Ja nevládzem a zbabelo odkvecnem niekedy o jedenástej. Obdivujem ťa a čudujem sa, ako môžeš takto fungovať…!?
Toto všetko sa nedá robiť len z povinnosti. Z rodinného života by boli trosky. Hádky, rozbroje, výčitky, utrpenie. Ale ty to robíš s láskou a je to cítiť. Som rád, že ťa mám. Sme radi mamka, že si s nami, a že sa o nás staráš. Milujem ťa, Milka!
Ďakujem všetkým mamkám, ktoré vytvárajú svojim rodinkám “rodinné nebo”.