Marek Šefčík

(zdroj: wikipedia.org)

Môžem. Nemusím, ale ak chcem, môžem navštíviť kostol. Slobodne. Aj keď som učiteľ. Kedysi stáli pod Mariánskou horou v Levoči s notesom v ruke a zapisovali, kto z učiteľov, či ľudí na nejakých vyšších postoch, nejde proti ideológii komunistickej strany. Kto bol v notese, mal problém.

Hlavičku na to mal, ale neprekonal to v sebe. Môj otec, po vyštudovaní chemickej priemyslovky vo Svite a úspešnej maturite, plánoval ísť aj na výšku. Chémia, alebo nejaký príbuzný odbor. Lenže. Na každej vysokej škole bolo treba prejsť cez grcy marxistickoleninistického typu a ďalších predmetov, ktoré mali elitu národa pretvárať, či formovať tým jediným “správnym” smerom. Otec to odmietal. Nechcel. Povedal, že do toho nejde. Bol tak nastavený z domu. Konieckoncov profil uchádzača, ktorého otec vstupoval do roľníckeho družstva po donútení, pričom kapituloval až ako posledný z dediny, nebol práve najideálnejší. Chémia nechémia, nastúpil do roboty. Pracoval poctivo, čestne, oženil sa, vychovával deti. Stalo sa, že sa prepracoval na energetika JRD a páčil sa funkcionárom strany. Pozvali si ho do kancelárie. “Pán Šefčík, vy ste náš výborný pracovník, sme s vami spokojní…”. Blablabla oblbovačky. Okolo horúcej kaše a potom – “Máme záujem o takých ľudí a bolo by potrebné, aby ste vstúpili do strany.” Potom prišli presviedčačky, aké to bude výhodné… Nenechal ich dohovoriť a vetou “Nehnevajte sa, ale nemám záujem.” im nedal možnosť, aby sa ďalej rozplývali nad ich správnym svetonázorom. Žiadne povýšenie teda nepripadalo do úvahy.

Keby bol vtedy zaťal zuby a šiel na tú vysokú školu! Keby možno prekonal v sebe akúsi hrdosť a vstúpil do tej strany! Mal by v oboch prípadoch lepšiu pozíciu, lepší plat, zabezpečený profesný rast. A ak by sa zriekol kostola nadobro aj so svojou rodinou, možno aj politický funkcionár by bol z neho.

Ak by sa toto stalo, možno by sme boli bohatší, mohli si dovoliť viac. Možno by sme mali dom a nie byt. Možno… Ale ja som otcovi za jeho konanie vďačný. Na svojho otca nedám dopustiť. Je to jeden inteligentný, múdry človek, ktorý to v živote nemal ľahké, ale nezlyhal. Nikdy nepošpinil to, čo dostal od svojich predkov. Pavlovo “Viera bez skutkov je mŕtva” si vzal k srdcu. Nezaprel vieru, nezaprel svoje presvedčenie a vďaka nemu som aj ja taký, aký som. Nestal sa (možno aj) učiteľom chémie, aby zo mňa postupne učiteľa vyformoval. Občas mi vysvetľoval matematiku, ale nedával mi vzdelanie. To som dostal v školách, ktoré som navštevoval. On mi však dal niečo viac. Formoval moju osobnosť. Aj svojimi životnými rozhodnutiami. Bolo mu možno ťažko, ale neotočil sa Bohu chrbtom. Myslím, že aj naňho platí Kristovo: “Kto mňa zaprie pred svetom, toho i ja zapriem pred svojim Otcom. Ale kto ma vyzná pred svetom, toho aj ja vyznám pred svojim Otcom.”

Pamätám si, ako 17.11.1989 otec žiaril radosťou. Pripadalo mi to, ako keby on vyhral v nejakej vojne. Do diania sa aktívne zapájal a stal sa na 8 rokov starostom obce. Peripetie spojené s týmto obdobím poznačené nástupom mečiarizmu znova vytvorili na jeho čele vrásky, ale to už je iný príbeh…

Chodil som v 90-tych rokoch na novovzniknuté cirkevné gymnázium do Levoče. Po vysokoškolských štúdiách, kde som už nenarazil na žiadny leninizmus, som sa zamestnal a momentálne ukrajujem zo 16-teho roku svojej učiteľskej praxe. A, keď sme na návšteve u rodičov, neraz zájdem na “Mariankuhuru” do Levoče. Nikto ma do žiadneho notesa nezapisuje. Alebo predsa? Pane Bože, pokorne sa spytujem – aj ty máš notes? 😉