Marek Šefčík

Sedel som kdesi na východe Slovenska v jednej dedinke doma na gauči, z rúk mi pomaličky vypadávali hračky, ktoré boli vytláčané myšlienkami o väčšej zodpovednosti, o slobode, o demokracii, ktorými ma zásoboval vedľa mňa sediaci otec. Angažoval sa vo VPN, tešil sa z nastávajúcich zmien, bolo z neho cítiť nadšenie i vzrušenie. Furt sa niečo dialo, kdesi odchádzal, debaty, stretnutia, rokovania… Stal sa poprevratovým starostom a ja som v tom žil. Vyrastal som vychovávaný meniacou sa spoločnosťou, nainfikovaný čestnosťou svojho otca túžiaceho po slobodnom živote v slobodnej krajine.

Nikto nemal s niečím podobným skúsenosti. Bolo treba vládnuť, prijímať zbrusu nové zákony, formulovať ich, tvoriť iný štát. A vtedy, ako to mnohí s odstupom času tvrdia, sa stala veľká chyba. Tí, ktorí tvorili socialistický štát neboli odstavení, ale naopak boli prizvaní k tomu, aby vytvorili iný, demokratický štát. Vraj nebolo dosť kapacít. Dnes vieme, že čestnosť a charakternosť človeka sa nedala ani v takejto situácii vyvážiť odbornosťou. Aká bola za to všetko daň? Zjednodušene a krátko sa dá povedať, že pochmúrny mečiarizmus a to, čím si prechádzame dnes. Ficova éra. Štátne elity sú stále popretkávané červenou súdružskou niťou. Ich morálka to prezrádza.

Kam to dospelo? Do vraždy investigatívneho novinára a jeho snúbenice. Podobne ako pred 30 rokmi, aj teraz sa zdvihli masy. Sila ľudí sa ukázala nárazovo veľmi veľkou. Už som nesedel pri ockovi na gauči. Sám som stál na námestí za mikrofónom a tiež bojoval za slušnejšiu krajinu.

Sme rok po týchto udalostiach. Možno je ešte priskoro, mne sa však natíska, aspoň v hrubých rysoch, hodnotiť. Paralela s novembrom 89 tam nejaká určite je. Niečo sa podarilo. Mocní cúvli. Odvolávalo sa. Vymieňalo vo funkciách. Odchádzalo sa. Ale nie až tak. Tlak časom oslabol. Dosiahlo sa veľa, ale … Mohlo sa dosiahnuť viac? Mohlo. Nebyť ľahostajnosti ľudí, prirodzene časom slabnúcich zhromaždení a neviem čoho ešte všetkého. Znova tam zostali tí, ktorí tvorili ten deformovaný štát „pred“ a teraz sa snažia tváriť, že to vedia aj ináč. Zopakovala sa chyba spred takmer 30 rokov? Keď sa dívam na predstaviteľov štátnej moci, tak konštatujem, že áno. Máme demokraciu. Máme Ústavu. Máme zákony. Máme voľby. Máme však aj primalú vôľu, chuť a odhodlanie bojovať so zlom.

Nespomínal som dobu, v ktorej nám brali slobodu tankami, ale tak, ako vtedy kričala Palachova smrť a niesla v sebe hlboký odkaz a memento, aj tá Kuciakova v našich novodobých dejinách je zdvihnutým prstom, aby sme nerezignovali. Nikdy! Nezabudnime. Kvôli našim deťom, nezabudnime…

Ján a Martina – česť vašej pamiatke!

(Napísané pre noviny Záhorák; uverejnené 18.2.2019)