Rodostrom
(zdroj: portrety-kresby.com)
Môj brat sa istého času pokúšal zostaviť svoj (náš) rodostrom. Zaujímala ho otcova línia, a tak skúmal, pátral, vypytoval sa, hľadal. Už si presne nepamätám, po ktorého prapra…pradeda sa dostal, ale bol to obdivuhodný rozkonárený a košatý rodostromisko. Niektoré vetvy boli väčšie, iné menšie, ale všetko držalo pohromade, ako jeden živý organizmus. Vieme, kto sme. Kam patríme. Kde sú naše korene, kto sú naši predkovia.
Keď sme boli počas tohtoročnej Veľkej noci u rodičov, dozvedel som sa zopár smutných správ. Dominika už s ním nechce žiť. Odišla za iným. Jano sa s tou svojou rozchádza. A tiež Anička si našla nejakého iného, ktorý má tiež už svoju rodinu. Zodvihnime oči a vo svojom okolí takýchto prípadov nájdeme mnoho. Nie sú to ojedinelé výstrelky, ako kedysi v minulosti. Dnes je to krutokrutá realita. Bolestivé zlyhania obrovského množstva párov. A tam, kde necitlivou nohou prejde ich egoizmus, zostávajú opustené, smutné stopy – ich vlastné deti.
Zamýšľal som sa nad tým, ako sa v budúcnosti bude dať zostaviť nejaký rodostrom. No, nijako. Bude to nemožné. Strom je predurčený k tomu, aby vyháňal zelené, silné, pevné, krásne ratolesti, konáre, vetvy, listy. Kde tu sa občas niečo dokriví, či vyschne. Lenže sme naivní, ak si myslíme, že na kope chorých, suchých, odumretých konárov bude pravidelne vyrastať niečo zdravé. Nie. Snáď nejaký parazitický organizmus a možno sa niekde, na zvyškoch života niektorej vetvy ešte zrodí mladá zelená vetvička, či lístok, ale aký osud ju čaká?
Nasmerovali sme si to k hromade, kde nevie nik, kde sú jeho korene. Nedovidí na svoj pôvod, nevie, ku komu patrí. Smerujeme ku hromade hniloby zrádzaním toho, čo si osvojili naši predkovia od tých svojich. Tam, vtedy, rodina mala hodnotu, na ktorú sa dnes v mnohých prípadoch len z veľkej diaľky dívame.
Mamu môjho otca, ktorá ešte žije, žiaľ trápi už starecká demencia. Ale predtým, keď ešte jej myšlienky neblúdili, som sa jej raz opýtal, prečo si vzala môjho deda za muža. Vytrpela si pri ňom dosť. Tvrdila, že, ak by sa mala rozhodnúť ešte raz, asi sa zaňho nevydá. Hovorí sa, že nad pálenkou ešte nikto nikdy nevyhral, len východniari remizovali :). Môj dedo sa s ňou i so svojou ťažkou povahou pokúšal držať krok a snažil sa o víťazstvo, ale jeho najbližší tou jeho nezmyselnou vojnou prehrávali na celej čiare. Babka ho neopustila ani keď bolo ťažko preťažko. Utrpenie? Áno. Ale malo zmysel. Minimálne v tom, že vetvy neodumreli. Na rodostrome žijú a my sa k nim môžeme hrdo hlásiť.
Život je aj o bolesti, utrpení a nie je stále krásny. Láska bez odpúšťania a bolesti je len umelou karikatúrou a nie pravou láskou. Naši dedovia a staré mamy zostávali spolu. Možno by sme chceli povedať, že to bolo z ich silného presvedčenia, že aj trpieť a odpustiť patrí k manželstvu. A možno že omnoho viac zavážila tradícia a to, že “sa nepatrí rozísť”. Nech už to bolo akokoľvek, som im za to vďačný, lebo my teraz čerpáme z ich skúseností a z ich odkazu. Lenže. Nastala doba, v ktorej je málo pokory. Myslíme si, že môžme všetko, čo sa nám ponúka a stávame sa slabochmi, ktorí neraz nedokážu udržať svoje pudy na uzde a znižujú sa na úroveň zvierat. Máme hrdo vztýčené hlavy a neustúpime za žiadnu cenu a nedokážeme odpustiť. Smutné je, že nás nedokáže často presvedčiť ani pohľad na naše vlastné deti a ich utrpenie, ktoré im takto spôsobujeme.
Rodostromy v budúcnosti nebude možné nakresliť. Ale tu nejde o nejaké schémy, či obrázky, ale o hodnotu rodiny. Ak si nebudeme vážiť rodinu a manželstvo a pri narazení na nepohodu, bolesť, či prekážku zvolíme zdupkanie z boja, zostanú po nás len symboly našej slabosti, naše vlastné zranené deti, ktoré budú zúfalo potrebovať vzory a povzbudenie pre založenie si vlastných rodín, no tie im budú chýbať. Kvôli našej pýche…