Marek Šefčík

Keď sa v auguste 2009 ženil môj brat, na tej svadbe som zažil niečo, na čo budem spomínať ešte veľmi, veľmi dlho. Moja, vtedy 94 ročná, prababka tam sedela a debatovala s okolosediacimi. Prišiel som za ňou a požiadal ju o tanec. “Ach Marek!? Ta co ši šaľeny? Dze ja už vladam?” “Ľem poce!” Asi tak nejak prebiehala komunikácia medzi tanečníkmi pred tancom. Nabrala silu, nechala palicu bokom a predsa sa postavila a vykročila spoza stolov ku mne. Potešil som sa. Tancovali sme len dve, tri minuty, ale videl som na nej, že je šťastná, a že aj keď s problémami, aj tak si to užila. A priznávam, že aj ja. Zatancovať si takto sólo s najstaršou účastníčkou svadby, s mojou prababkou, bola pre mňa česť.

Pred rokom som jej vyviedol otočky hlavy opäť. Z izby do kuchyne sa dá zísť po dvoch schodíkoch. Došla k nim, tváril som sa, že ju idem podoprieť… Vtom som ju schytil pevne do rúk a zložil som ju do kuchyne s tým, že som sa s ňou zatočil. Zasa som bol “šaľeny”. “Som jak opitá” – kričala, ale pritom sa smiala. Keď sme jej potom prišli zablahoželať na Anny k meninám, kúpil som jej fľašu slivovice 🙂 Neviem či vôbec okoštovala, no znova sa smiala… A ja som mal vždy radosť keď mala radosť…

Veľmi dlho bývala sama (bola dlho vdovou), ale necítila sa sama. Nikdy sme na ňu nezabúdali a návštevy širšej rodiny u nej neboli len príležitostné. Nikto nedokáže napiecť také “jablukove i gruľove beľuše” ako to dokázala ona. Okrem toho si pamätám na “škvarkové pagáče, kysnuté trubky, paroše”. Malinový lekvár z jej produkcie bol tiež vynikajúci…

Tohtoročný júl dostala naša babička mozgovú príhodu. Hlava bola v poriadku. Dokázala odpovedať na otázky, rozoznávať tváre. Ale telo vypovedalo službu. Už nechodila, nesedela, iba ležala. Po takomto trápení bol očakávaný koniec nadohľad… A prišiel. Dnes ráno. Naša babička vydýchla naposledy. Teraz, keď si spomínam na jej život, teda na jeho časť ktorú si pamätám, stekajú mi po lícach slzy a zažívam žiaľ. Bude mi chýbať.

A ešte jedna dôležitá vec, ktorá nám, všetkým jej blízkym, bude chýbať… Modlitby. V tomto uponáhľanom svete človek často nemá čas stíšiť sa, skloniť sa k tichej modlitbe. Ona nás stále uisťovala “Ja še modlim za vas šickych, dzeci moje.” Áno, všetkých nás mala za svoje deti a aj takto duchovne nám pomáhala. Mala čas pripraviť sa na prechod do večnosti a často nám to opakovala, že už by aj rada šla…

“Panna Mária. Ty vieš koľko krát odznievalo z babičkyných pier to sladké “Zdravas Mária”, prosím ťa, priviň si ju k sebe a priveď túto pokornú služobníčku k svojmu Synovi.”

“Babička naša – dovidenia v raji!”