Takýchto ľudí stretávame bežne. Bezdomovci, či ľudia topiacisa v alkohole, “riešiaci” problémy svojskými prostriedkami…

Ja som zažil niečo iné. Zvláštne. Išiel som domov z práce. Na chodníku na druhej strane cesty som uvidel staršiu ženu. To sa stáva často, viem. Ale táto mala nohy neprirodzene prepletené a na chodníku zjavne bezvládne ležala. Prešiel okolo nej nejaký pán so psom na vodítku. Presnejšie povedané, obišiel ju. Prebehol som na druhú stranu cesty, sklonil som sa k nej a zbadal zakrvavenú tvár. Špinavými rukami si ju utierala a krv so zemou si tak rozotrela všade. Podával som jej hygienickú vreckovku. Ako vám pomôžem? Čo sa vám stalo? Nechajte ma tak – znela pre mňa prekvapivá odpoveď. Nie – vzpierala sa a nechcela ani vreckovku. Utrite sa, prosím, máte všade krv – prehováral som ju. Vzala. Vreckovka bola za okamih plná krvi. Dal som jej ďalšiu a ešte jednu. Krv sa jej valila z nosa a z pier. Pod krvou sa konečne ukázala bledá tvár asi 70 ročnej ženy. Išla som na prechádzku a spadla som. Mám vysoký tlak, stalo sa mi to už neraz. Ale toto je najhoršie. Rozhovorila sa. Zdvihol som ju a odviedol domov. Ešte sme sa dvakrát zastavili, aby si oddýchla. Hrozilo, že odpadne znova…

Takže zažil som tento prípad, s ktorým alkohol nemal nič spoločné…

K tomu podstatnému, čo som chcel povedať, sa dostanem až teraz. Zarazil ma postoj tej ženy. Táto pani s vysokým krvným tlakom bezvládne leží, doudieraná s rozbitou tvárou, na tvrdom chodníku, je jasné, že sa nevládze ani pohnúť a odmieta. Odmieta aj v tejto situácii pomoc. Ale nielen ona. Dnešná doba je taká. Hanbíme sa prijať pomoc. Cítime sa silní, hrdí aj keď sme v koncoch. Každý chce byť priebojný, sebestačný, nezávislý. A ak aj sme v ťažkej situácii, automaticky odmietame pomocnú ruku – ďakujem, neprosím, zvládnem to,…

Ja si naopak myslím, že pomáhať blížnym a vedieť prijať pomoc je jedna z najprirodzenejších vecí, ktorá by mala medzi nami akosi automaticky fungovať. Dokonca bez nároku na odmenu. Neviem ako vy, ale ja rád prijmem pomoc, ak mi je ťažko a naopak teším sa, ak sám mám príležitosť pomôcť. Motiváciou sú pre mňa aj Kristove slová – … ak pomáhate, nech pravá ruka nevie, čo robí ľavá a nečakajte odmenu, lebo vaša odmena je v nebi u vášho Otca.