Marek Šefčík

za nich… v tichu

Keď u nás padol komunizmus, postupne odzneli aj báchorky o Dedovi Mrázovi, ktorého si, ako náhradu za Ježiška, splodili súdruhovia. Ako tak plynul čas, postupne spoločnosť prijala Ježiška za svojho. Veriaci vedeli o čom to je, no a aj “sviatoční” kresťania, či neveriaci “zablúdili” do kostola aspoň počas Vianoc. Poväčšine kvôli jedinečnej atmosfére polnočnej omše. No a deťom už opäť “nosil darčeky” Ježiško. Kde-tu sa aj dnes dozviete od niektorých detí, že existuje akýsi Santa Claus a ten má soby a brázdi s nimi oblohu… Ani Santa, ani Mráz nemajú šancu so svojimi tvorcami na skutočný príbeh Dieťaťa kdesi v jaskyni v Betleheme.

Podobne nie sú zajace, kuriatka, korbáče a ani maľované vajcia a dokonca ani Pani Jar, ústrednými postavami Veľkonočných sviatkov. Aj keď to všetko vnímame a vieme, že to už k tomu nejako patrí, predsa je Kristus – víťaz nad smrťou, tým, ktorého najväčší zázrak si vtedy pripomíname. Aj keď “odvalený kameň” vyzerá chladnejšie ako maľované vajíčko, nie tak prítulne, ako žltučké kuriatka, či biely zajačik, aj tak je práve ten kameň našou jedinou nádejou…

No a okrem Vianoc a Veľkej Noci je ešte aj “dušičkový čas“ jedinečnou príležitosťou na kšeft pre hypermarkety, ale aj na špeciálnu výzdobu pre naše školy a materské škôlky. Pokiaľ si dobre spomínam, tak s týmito sviatkami si dosť dobre nevedeli “poradiť” ani komunisti. Možno preto, že boli tiež, ako ostatní smrteľníci bežne konfrontovaní so smrťou. Keď kresťania častejšie v tom období chodievali na cintoríny, aj niektorí z nich tam určite zašli…

V súčasnosti však máme aj začiatkom novembra alternatívu. Pretláčame do našej kultúry niečo nekultúrne. Niečo, čo so Sviatkom všetkých svätých a s Pamiatkou zosnulých nemá nič spoločné. Heloween. Rozhodli sme sa vytesniť nasilu z našich životov tak prirodzenú vec, akou je smrť. Nehovoriť o nej a už vôbec nie s deťmi. Prekryť tú neoddiskutovateľnú pravdu o tom, že práve na ten prechod sa celý život chystáme tým, že si začneme vyrezávať hlavy z tekvíc, že sa hráme na strašidlá, vymyslíme si strašidelné dni, či noci, bláznime sa, spievame, zabávame sa, poskakujeme a tancujeme. Všetko, len nie ticho. Všetko možné, len nie premýšľať o tom, čo ma čaká. Všetko, len nie modlitba za našich blízkych, ktorí už sú za bránou smrti.

Čo by sa stalo, keby naše deti v škôlkach nevyrezávali strašidelné tekvicové hlavy? Čo by sa stalo, keby v nasledujúcich dňoch neinvestovali energiu do toho, ako zhotoviť čo najstrašidelnejšiu masku? Čo ak by sme nielen my doma, ale aj učitelia na základných a možno i na stredných školách rozprávali s deťmi o realite života? O tom, ako to v skutočnosti je. Možno aj o N(n)ádeji. Zoberme deti na jesennú prechádzku na cintorín. A tam len tak v tichu s vlastnými myšlienkami a spomienkami postojme. Alebo pridajme aj modlitbu. Za nich. Predstavte si, že sa pani učiteľka v Materskej škôlke vykašle na tekvice. Poprosí deti, aby si priniesli z domu malú voskovú sviečku. A potom pooblieka detičky a namieria si to prechádzkovým tempom na cintorín. “Aj moja babka už tu nie je” – povie jedno dieťa, “… ale ja viem, že je jej dobre. Je v nebi” – dodá. “Pani učiteľka, a ja som mala bračeka, ale keď sa narodil, mal veľmi slabé srdiečko a zomrel. Mamka mi povedala, že už je pri anjelikoch…” Medzi deťmi a učiteľkou sa rozvinie konverzácia, ktorá je omnoho prínosnejšia pre tie deti, ako tekvicový rozhovor o strašidlách.

Na zábavu, karnevaly, tance, bláznenie sa je času dosť. Ale teraz, keď sa končí október, by nemalo nič a nikto prehlušiť ticho horiacej sviece. Nech tečú prúdy modlitieb a tiché vlny spomienok a myšlienok na tých, ktorých sme mali radi a ktorí nám tak chýbajú. Myslím, že žiaden rodič, nech je kresťan, alebo neveriaci, neodoprie svojmu dieťaťu tichú spomienku na dedka, prastarú mamu, tetu, strýka,…

Nebojme sa deťom s láskou vysvetľovať realitu nášho bytia, lebo ak to správne pochopia, je to aj naším šťastím. Pretože ani nevieme kedy a môžu byť konfrontované so smrťou starých rodičov, či nás samotných…