Časista
Je to pravda. Nemám toľko pokoja, koľko by sa pred Vianocami patrilo. A jedna vec mi zúfalo chýba… Čítaj ďalej…
Je to pravda. Nemám toľko pokoja, koľko by sa pred Vianocami patrilo. A jedna vec mi zúfalo chýba… Čítaj ďalej…
Včera sme si pripomenuli najdôležitejšiu udalosť v našich novodobých dejinách. Niektorí mladí pomaly nevedia ani o čom je reč. Spoločnosť si necení hodnotu slobody, ktorú nám naši otcovia, či už aj dedovia vybojovali. Ono… vyzerá to tak, že už by sme o tú “slobodu” nemali prísť, ale človek nikdy nevie. Hovorilo sa včera to i ono, vyjadroval sa tamten i tento a v telke bežal nejaký film s tematikou sloboda-nesloboda, či nejaký dokument o udalostiach o Nežnej. Čítaj ďalej…
Odvtedy už ubehlo neuveriteľných 11 rokov. Učil som na gymnáziu v Šaštíne 2 roky a aby som tam mohol učiť naďalej, presťahovali sme sa do objektu pri bazilike. Bol tam taký trojizbový domček, v ktorom sme bývali asi 8 mesiacov. Tých 8 mesiacov bolo zaujímavých. Žili sme vlastne blízko školy a keď si šli študenti popoludní zahrať do telocvične futbal, len mi zaklopkali na okno, a mohol som ísť s nimi. Moji svišti synovia Oliver a Marek mali vtedy necelé dva roky. Hrali sa na piesku s lopatkami, mali lopty (jedna padla za obeť vlčiakovi Nerovi). Robili lapajstvá a nútili svoju mamku, aby mala neustále oči na stopkách. V tom čase žil v objekte kláštora aj salezián, z ktorého vychádzali lúče dobra, pochopenia, obety. Človek vyrovnaný so životom, ktorý si ho otestoval skutočne veľmi tvrdo. On však vo všetkých skúškach života obstál na výbornú a všetci, čo sme ho poznali, vám môžme zodpovedne povedať – toto je svätec. Čítaj ďalej…
Bežne sa mi nesníva. Vlastne, asi sa sníva každému, aj mne, len si to ráno nepamätám. Lenže minulý týždeň som mal dva intenzívne sny, na ktoré som si pamätal aj ráno a pamätám si ich aj teraz. Jeden z tých snov bol veľmi smutný. Do detailov by som asi nedokázal vyrozprávať príbeh sna, no dôležitá je téma. V noci ma dokážu zobudiť len dve veci – komár(ica) a močový mechúr. Lenže teraz som vstal pred štvrtou ráno strápený. Skľúčený tak, že som potom dlho nemohol opätovne zaspať. Môj sen bol o “mojej” škole. Snívalo sa mi o Gymnáziu Jána Bosca v Šaštíne-Strážach, ktoré sa za tých 14 rokov, čo som tam učil, až priveľmi zakorenilo v mojom srdci. Snažil som sa to brať tak, že “Pán Boh dal, Pán Boh vzal”. Jednoducho to nemôžem zmeniť a Boh má pre mňa a moju rodinku teraz inú cestu… Ibaže musím s pokorou priznať, že taký silný nie som, že moje podvedomie nedokážem oklamať. Čítaj ďalej…
Bola raz jedna krajina s boľavou pätou. … tá päta sa volala zdravotníctvo. Sama seba vyliečiť nevedela. A politici “odborníci”, ktorí ju liečili… škoda mlčať. Príhod mala tá krajina s tou pätou habakuk. No a dnes vám rozpoviem jednu z nich. Levoča. Krásne starobylé mesto, nad ktorým sa týči Bazilika navštívenia Panny Márie, jedno z najvyhľadávanejších pútnických miest v krajine. To mesto má aj nemocnicu. A v nej sa odohráva náš príbeh.
Vieš veľmi dobre, že ťa milujem. Nemám najmenšiu pochybnosť o tom, že si. Keby si nebol, tak už ani ja nelozím po tomto svete. Pár krát si ma už vytrhol z pazúrov smrti. A prečo by si to robil? Asi si mal so mnou svoje zámery. Moja hlavná misia je moja rodina. To viem. Ale za veľkú misiu som považoval aj tú “šaštínsku”. Pri nohách tvojej mamy vychovávať, vzdelávať mladých ľudí. Dobre vieš, že tú robotu mám rád. Vieš, že ma napĺňa byť dlátom v tvojich rukách. Nie je to vždy ľahké, ale robím to rád a ešte stále so zápalom. Čo ti budem hovoriť – pod dohľadom tvojej mamičky cítim o to väčšiu zodpovednosť za to, čo im poviem. Cítim, že si sa teraz zamračil a hrozíš mi, aby som stále bojoval so svojou pýchou. Teba nemôžem oklamať. A musím priznať, že občas zlyhám. Ale sľubujem, že sa budem snažiť polepšiť. Pamätám na ten mlynský kameň, ktorý si spomínal v súvislosti s pohoršením… Som preto opatrný. Nerád by som si potom zaplával s tou ťarchou na krku. Čítaj ďalej…
Zuby ma pobolievajú. Uvedomil som si, že to je z toho, že ich zatínam dohromady. Aj dnes som šiel zo školy bicyklom. Paráda. Síce dul jemný vetrík, ale to sa dalo prepáčiť, lebo ma šteklilo Slniečko. Šliapal som do pedálov a vnímal míňajúci sa asfalt pod sebou. Biela čiara na krajnici bola vodítkom. Díval som sa na ňu a držal som sa jej. Občas prefrčal nejaký blázon popri mne väčšou rýchlosťou ako by mal. Kamión ma troška rozkymácal, ale všetko sa to dalo ustáť. Myslel som si, že sa idem na cesty vybicyklovať a zresetovať svoje myšlienky. Lenže to sa mi nepodarilo. Myslel som na svojich žiakov. Na ich pocity, na ich slzy, na ich možno aj vyčítavé a tiež prekvapené pohľady. Premýšľal som o nich o tom, čo som dal škole, kvôli ktorej som z východu presťahoval celú rodinku, škole, na ktorej učím štrnásty rok. Nikdy neoľutujem ani jediný deň, ktorý som prežil na Gymnáziu Jána Bosca v Šaštíne-Strážach. Verím, že to, čo som investoval, to rastie v mojich bývalých i súčasných žiakoch. Viem, že mám nedostatky, s ktorými bojujem a preto to nebolo vždy ideálne. Sorry. Čítaj ďalej…
Máme hrdlo zovreté aj slza sa nám z oka vykotúľa, keď nás niekto opustí. Navždy. Chorí ľudia, plní smrti a zloby sa odpálili nedávno v Bruseli. Aby zabíjali, škodili. Je to smutnejšie ako smutné. Ale nie o tom chcem písať. Belgicko sa zvíja aj v športovej bolesti. Táto krajina je liahňou skvelých športovcov a v celej histórii cyklistiky sú čierny, žltý a červený zvislý pruh skutočnou značkou.
Nazdar Igor
Neviem, či si ešte spomenieš na naše stretnutie. Pravdepodobne nie. Veď máš toho dosť a odvtedy sa už v tvojom okolí premlelo množstvo “obyčajných” ľudí. Trošku sa teda pripomeniem. Bol som s rodinkou v lete u rodičov na dovolenke. A zašli sme si do Spišského Hrhova na festival “Harhovske čuda a zabaviska”. Spievala tam Smatanová, Nedvěd. Vtedy si bol v politike “čerstvý” nováčik. Na politickej scéne sa to točilo okolo Radičovej vlády, ktorá stála na akýchsi vratkých nohách. Zakecali sme sa. Povedal si mi, aby som ti nevykal, podali sme si ruky. Bol si ochotný venovať mi svoj čas. Asi trištvrte, možno hodinku sme preberali situáciu a vyjadril som nadšenie, že je arogancia Fica v úzadí a do popredia prešla slušnosť Ivety. Povedal som ti, že vám fandím (myslím vtedajšej pravici ako takej) a opýtal som sa, čo s tým, že je to všetko postavené na krehkej väčšine, že či to náhodou nepadne. Pamätám si, ako si mi odpovedal – “Ti šibe? Urobíme všetko pre to, aby sa Fico nevrátil!” Čítaj ďalej…
Iba som dopozeral zápas v Lige majstrov. Štvalo ma (trošička), že Rimania nepotrápili Real o čosi viac. Bol som unavený. Ľahol som si do postele na svoj vankúšik antichrapáčik a … už som ani jednu ovečku nestihol spočítať a ocitol som sa kdesi v hladine alfa. Čítaj ďalej…