Opustila ma. Aj s deťmi…
 |
Je mi smutno. Cítim, že mi niečo chýba. Jednoducho, už to nie je ono. Prázdny byt a ja. Nikdy som nemal problém zaspať. V myšlienkach som si zavelil – Chcem spať! a kým ešte doznievalo “ť”, už som aj spal. Teraz je to iné. Hneď prvý večer, keď tu nebola, som si ľahol a snažil som sa zaveliť si, ako obvykle, no moje telo odmietalo poslušnosť. Nechcelo sa podriadiť myšlienkam a ich príkazom a protestovalo.Dával som to sprvu za vinu sluchu. Som zvyknutý zaspať aj keď počujem nejaký hluk, vravu, hudbu. Nebýva s tým problém. No teraz nastal. … tak moment, aby som neklamal, jeden z bežných zvukov mi predsa len prekáža. Ten ma zobudí aj z najhlbšieho spánku. Hnusný, nepríjemný, dráždivý zvuk. Tenké (vysoké) bzučanie komára. Toto fakt neznesiem. Som ochotný, bez ohľadu na momentálnu polohu malej ručičky hodín, vstať vykynožiť a potom si opäť ľahnúť a sladko, s pocitom víťaza vo vojne, zaspať. Ale teraz sa žiadny komár nekonal. Chladnička. Nie, nemáme 34 ročnú, hlučnú chladničku energetickej triedy Z. Je relatívne nová a tichá. No ja som ju teraz počul. Zreteľne. Nikdy môj sluch kvôli chladničke neoznamoval problémy, no teraz sa ku mne z kuchyne, cez chodbu valilo nepríjemné mechanické vlnenie, ktoré v spálni potvora sluch zachytával a dával ďalej avízo myšlienkam, že dnes sa tak skoro spať nebude. Čím to je, že mi prejav toho zariadenia vyrábajúceho chlad dnes tak prekáža?! Najprv som si pomyslel, že keď je pri mne Milka, asi mi funí do ucha a neregistrujem chladničku. Ale to je asi blbosť. Ona nefuní. A navyše, tých otázok sa tu vynára viac. Čím to je, že keď ráno vstanem, môžem si robiť čo chcem a ako chcem a ja to nechcem!? Som sám sebe pánom a nechcem byť. Radšej nech sa mi ona do toho montuje. Chcem, aby ma trikrát volala obedovať. Chcem jej opäť hovoriť, nech ma nechá tak, že prídem o chvíľu.Chcem, aby sa rozčúlila, že sa chlapci do seba znova pustili a chcem ju pohladiť a upokojiť. Chcem, aby šila nejaké veci pre deti a prišla sa mi, do obývačky k počítaču, pochváliť. Chcem sa s ňou dohodnúť o programe dnešného dňa a korigovať moje výchovné metódy jej myšlienkami. Nech je Oliver radšej namosúrený, že musí ísť skoro spať a nech Marek reve aj pre maličkosti (všetko ich to aj tak prejde). A Milka nech mi radšej funí do ucha, keď spí. Aj keď ona nefuní, ako som už podotkol. Radšej to všetko a ešte iné všetko, len nech sú pri mne! Ja chcem byť opäť kompletný. S ňou a s mojimi, s našimi dvojčatami. Tak som to chcel. Sníval som o rodinke a mal som ju…
Je smutné, koľko manželstiev sa dnes takto končí. Rozchodom. Myslím, že je to aj o hodnotách a chápaní manželského zväzku. Mnohí to chápu tak (a potom to aj tak berú), že manželstvo je vlak, do ktorého, držiac sa za ruky, spoločne nastúpia a v ktorejkoľvek stanici, kedykoľvek môžu vystúpiť. A potom sa jednoducho rozísť. Stanica Vyprchanie nadšenia zo spoločného života. Stanica Neúspechy v práci. Stanica Iné záujmy. Stanica Manželská kríza. Stanica Rozdielne názory na výchovu. Stanica… Ale to nejde! Prečo? Lebo manželstvo možno prirovnať k vlaku, ale trošku inému. Je to teda vlak, ktorý nás niekde čaká. Niekto naň natrafí skôr, niekto neskôr, iný nikdy. Najskôr ho vôbec nevidíme. Nevieme kde a kedy k nemu dorazíme. Spozorujeme ho niekedy z diaľky, približujeme sa k nemu, chystáme sa nastúpiť. Dorazíme k Vlaku Manželstvo a rozhodneme sa doň, so svojim životným partnerom, nastúpiť. Vlak sa potom dá do pohybu. Prechádza traťou Manželský život, na ktorej sú síce stanice, o ktorých som hovoril vyššie (a ešte mnohé ďalšie), no Vlak Manželstvo nimi skutočne len prechádza a v žiadnej z nich nestojí. Okrem staníc prechádza cez niekedy všednú, obyčajnú, potom zas úžasnú scenériu manželského života. Niektorými stanicami prechádza dlhšie, inými zas kratšie, sú také, ktoré sú väčšie, aj také, ktoré ani nezaregistrujeme. Ak by sme v niektorej z nich chceli z tohto rýchliku vystúpiť, skončilo by to nešťastím. Napríklad hlbokými ranami, hlavne v psychike našich detí. Vlak Manželstvo má len dve stanice. Začiatočnú a konečnú. Na konečnej sa nerozmýšľa – tam sa vystúpiť musí. Tá stanica sa volá Smrť jedného z nás…
Manželstvo ako také je degradované na úroveň prvého vlaku, ktorý stojí v každej “diere” a dáva možnosť kdekoľvek vystúpiť. Kresťanské manželstvo je (má byť) – škoda, že tam tá zátvorka musela vliezť – skôr podobné tomu druhému vlaku, ktorý po vystúpení na konečnej, ponúka vyššie dobro, o ktorom som sa na tomto mieste nerozpísal. No v celej spoločnosti váha manželstva klesá. Bez ohľadu na vierovyznanie, presvedčenie, svetonázor zúčastnených. Vznikajú tak nezhojiteľné trhliny v našej spoločnosti…
Písal som, že som mal rodinku. A trošku som preháňal. Ja ju stále mám. Odišli. Ale len na istý čas. Na dovolenku. Ja som kvôli istým povinnostiam ísť nemohol.
“Oliver, Marek, som šťastný, že vás mám. Milka, už teraz sa teším, keď sa znova stretneme a príde čas, že mi budeš funieť do ucha. Dobre, dobre, viem, ty nefuníš. Tak to poviem ináč – nechcem počuť chladničku :)” Som o tom presvedčený, že náš vlak nezastavuje…
…venované manželke.