O vlások
(foto: aktuality.sk)
Po deviatich mesiacoch pohodičky pod tvojim srdcom, som kdesi, kde nie je až tak fajn. Niečo mi chýba. Mamička, myslím, že mi chýbaš ty. Tvoje mliečko, tvoje pohladenie, tvoja prítomnosť. Tvoj bozk na moje líčko. To všetko a ešte viac. Maminka moja, ja neviem presne, čo sa vlastne stalo. Neviem, čo je s mojim oteckom, neviem ani, či ste spolu a premýšľate o mne, alebo si niekde učupená sama a možno aj plačeš… Nemáš peniaze? Nemáš kde bývať? Mamička, čo ťa trápi? Neviem ti nijako pomôcť. Mojim údelom je len, že som tu. Nie z mojej vlastnej vôle, ale som. A potrebujem lásku. Iste vieš, čo to je, nie? Neviem presne, ako sa to meria, alebo váži, ale určite potrebujem lásku. Celé vedrá. A aj starostlivosť, opateru. Budem sa prebíjať životom bez teba a bez ocka. Myslíš, že to zvládnem? Možno sa ma ujmú dobrí ľudia. Snáď takí, ktorí nemali to šťastie mať vlastné dieťatko…
Určite mám úlohu v tomto svete. Verím, že sa zaradím a pomôžem iným. Možno, že budem tá, ktorá bude kýble lásky rozdávať, aj keď mne samotnej po narodení nebolo dopriate toľko, koľko by som si sama priala. A… vieš čo, mama? Ja sa už teraz na to teším. Budem chodiť do školy, učiť sa nové veci tak, ako iné deti. Premýšľam… nooo, čo keby som bola lekárkou? Čo povieš na ten nápad? Pediatrička! Áno. Musím byť optimistkou, iste to zvládnem. A potom budem pomáhať detičkám. To by sa mi páčilo. Tebe nie? Možno sa mi pod ruky dostanú chlapci, či dievčatá s podobným osudom, ako som mala ja. A potom si znova spomeniem na teba, mami. Nebudem síce vedieť kto si, ako vyzeráš, aké máš vlasy, oči, hlas a ani nebudem vedieť kde si a dokonca ani, či vôbec žiješ. To ma bude ťažiť do konca môjho života. Ale neprestanem ti ďakovať za život, ktorý si mi dala. Mala si to iste neskutočne ťažké a myslela si si, že to nemáš šancu zvládnuť. Neodsudzujem ťa za to. Nemám to ani ja ľahké. Ale nech už boli tvoje dôvody akékoľvek, muselo to byť pre teba bolestné, keď si mi vtedy dala poslednú pusu a uložila si ma do “Hniezda záchrany”…
Niekto by povedal, že si mi nedala veľa. Lenže ja hovorím, že si mi dala veľmi veľa – život. Mohla si sa rozhodnúť ináč, no tvoje myšlienky by boli navždy zahalené čiernym súknom smútku a výčitiek. Ale ty si sa predsa rozhodla pre život a aj keď to pre teba nebolo a nie je jednoduché a dlho som sa na teba hnevala, chcem ti teraz povedať, že odpúšťam a ďakujem… Ja som vlastne o vlások unikla veľmi nešťastnému osudu, ktorý postihuje tisícky iných detí, keď majú prísť na tento svet. Maj radosť v srdci, lebo ty si sa, napriek všetkému, rozhodla pre život.
… a vieš čo, mami? Keď sa raz tam hore stretneme, ja ti vrátim tú sladučkú pusu,ktorú si mi dala vtedy, keď si ma tam vkladala a ktorá ti tak silno stisla hrdlo. Ja ti ju vrátim, objímem ťa a už nikdy ťa nepustím.
Napísané z vďaky za ďalší zachránený život v hniezde záchrany.