Marek Šefčík

Nemám už toľko času na bicykel koľko by som chcel. Rád by som si zajazdil. Mám celkom dobrý. Taký žltý. Keď som si niekedy vyšiel na žluťáskovi, nikdy som nepoužíval tie vystužené gate, ktoré chránia… no veď viete čo. Iba obyčajné trenírky. No a viete, čo ma po dlhšej trase bolelo? Však neuhádnete?

To som ale rozoberať nechcel. Tento veľmi pekný šport, z ktorého ma okrem chrbtice bolievali aj… (do kelu, zasa som odbočil), má svoj kráľovský závod. Strašne veľa, strašne dlhých etáp Tour de France. Klobúk dolu pred všetkými, ktorí to zvládnu. Asi sa nenájde nikto, kto by nevedel o čom je reč. A popri iných správach sa nedá nezaregistrovať, že tohtoročná Tour je práve v plnom prúde. Tieto preteky dali svetu legendu. Veľmi pozitívny vzor odhodlania, vytrvalosti, ctižiadostivosti. Dali svetu príkladného bojovníka, športovca, silnú osobnosť, človeka s veľkým Č, na ktorého svet len tak ľahko nezabudne. Aj keď sa mu v tohtoročných etapách nevyhli škaredé pády, nepríjemné zranenia a strata na víťaza je už tak veľká, že sám je zmierený s tým, že o špičku už bojovať nebude, napriek všetkému ostáva vo Francúzsku a vyjadril sa, že bude bojovať do konca a nič nevzdáva…

Američan Lance Armstrong je však zaujímavý predovšetkým svojou minulosťou. V roku 1993 sa zúčastnil na Tour prvý krát a vyhral jednu etapu. Aj v 95-tom vyhral jednu etapu. Chcel, trénoval, zlepšoval sa. A prišla nepríjemná správa. V októbri roku 1996 mu diagnostifikovali rakovinu. Nepríjemná dlhodobá liečba, chemoterapie ho veľmi vyčerpali. Napriek takémuto údelu tento bojovník zbrane nezložil a zvíťazil. Aj nad rakovinou. Vrátil sa k cyklistike a prevalcoval svojich súperov nevídaným spôsobom. V Tour de France zvíťazil sedem krát po sebe (1999 – 2005).

Šport má byť o takýchto víťazstvách. O víťazstvách nad sebou samým. O ľudských vlastnostiach, ktoré hodno dávať za vzor mladým ľuďom, ktorí padnú a nevládzu vstať, ktorí pri drobných ťažkostiach a prekážkach rezignujú so slovami “To nedokážem, to sa nedá, …” Práve v tomto je sila športu ako takého. Pri ňom sa formujú osobnosti, tu sa tvoria pozitívne vzťahy k iným ľuďom, tu sa testuje vlastné ja v rôznych, aj vypätých situáciách.

Vrátim sa však ešte raz k tohtoročnej Tour. Momentálne sú na čele dvaja cyklisti. Španiel Alberto Contador a Luxemburčan Andy Schleck. Aj v týchto pretekoch ide o taktiku. Nielen o rýchlosť. Aj tu (podobne ako napríklad vo formule 1) sú tímy, ktoré si pomáhajú a bojujú spoločne. Ostatní z tímu “chránia” toho najlepšieho, robia mu priestor a podobne. Veľmi do toho nevidím, ale dobre. Nech. Čomu ale absolutne nerozumiem, je predmet sporu medzi Contadorom a Schleckom. Celkovo viedol Schleck. V jednej z etáp, keď dvaja najväčší rivali bojovali medzi sebou o ďalšie sekundy, v jednom zo stúpaní, padla Schleckovi reťaz. Musel zostúpiť z bicykla, čo využil Contador a získal náskok, ktorý ho vyniesol priebežne na prvé miesto. Myslím, že je to v poriadku. V každom športe rozhodujú chyby. Aj technické ako napríklad defekt, či spadnutá reťaz. Pre mňa nepochopiteľná bola výčitka Schlecka Contadorovi, že ho mal počkať. A že to bolo nefér. A Contador? Povedal, že si súperove problémy nevšimol a neskôr sa ospravedlnil.

Ja si fakt neviem predstaviť situáciu, že Vetelovi, vo Formule 1, odíde prevodovka a napríklad Hamilton počká, kým to súperovi mechanici opravia. Je to úplne absurdné. Obrancovi sa vyzuje kopačka a útočník nedá gól, ale počká, kým si obranca kopačku obuje a až potom sa bude snažiť dať gól. Smiešne. Ak ide o život, alebo o zdravie súpera, tak to je iná vec. Tam je to potom o fairplay. Ale nie pri vyzutej kopačke alebo spadnutej reťazi.

Tour de France je skúška, ktorá dá zabrať. Obdiv si zaslúži každý, kto tie etapy zdolá. Nechcem povedať, že dnešní hrdinovia Tour nie sú tvrdí chlapi a športovci, práve naopak. Ale ich spor mi, na pozadí Armstrongovho príbehu, prišiel ako hádka dvoch chlapcov na ihrisku, ktorým futbalová lopta siaha ešte takmer po pás… A o tom predsa šport byť nemá.