Ničto. Zápach totality sa pripomenul aj neskôr. Tú prvú nám niekto nanútil, tú druhú sme si vybrali dobrovoľne. A to sme sa ešte celkom nestihli spamätať z tej prvej. Tentokrát to bolo trochu iné. Našli sme si vodcu a on nám vládol. Vládol tiež bohorovne, arogantne a viedol krajinu do…, do …, teda v ústrety lepšiemu zajtrajšku. On a ešte jeho kamoši sa, samozrejme, lepších zajtrajškov dožili. Netrie núdzu, ani kamoši, jemu na nič neprišli a kamošom zabezpečil tiež beztrestnosť. A my? My sme sa tešili, že sa aj jeho balón nenafukoval do nekonečna. Narobil škody. A znova tie najväčšie na duši národa a na jeho myslení. Spľasol. A ako nam odľahlo! Nie všetkým, samozrejme. Niektorí z nás to precitnutie doteraz nepredýchali. Je to ich vodca, za ktorým im bolo smutno. Nie dlho. Vrátil sa, no už s nie takou okázalou slávou. Ale to je už iná pesnička… Krajinu viedol do … a tam ju aj doviedol. Zas odpichovačka od dna, na ktoré sme opäť klesli… Ale i na tento totalitný smrad sme zabudli (pripomínam, že najviac sú poškodené stále hlavy).

A je to opäť tu. Trepeme sa do toho opäť dobrovoľne. Súdruh má podporu polovice národa! Keby dnes, tak sám zostaví vládu! Totalita! Sme nepoučiteľní. Znova ideme budovať socializmus. Lepšie zajtrajšky. Povieme si – šak je dobrý, nech má tú podporu. Nezáviďme mu! Aj komunisti mali podporu, lebo boli dobrí, aj vladko mal podporu lebo bol dobrý a teraz súdruh to isté. Prečo im nedoprajeme? Balón tejto totalitnej hniloby sa nafukuje. Nápadne pripomína predchádzajúce dva. Znova poznačí dušu a myslenie tohto národa a som presvedčený, že aj on spľasne. Žiaľ, dovtedy bude škodiť. A to všetko s požehnaním polovice. Ťažko sa to píše, no taká je realita. Ako krotké ovečky zobeme nedotknuteľnému súdruhovi priemerovi a jeho vládnym komplicom z ruky a na druhej strane sa tak, ako barani hrnieme do červeného sociálneho (rozumej socialistického) pekla. A popálime sa. Poriadne. Na to môžte zobrať jed. Už to tu totiž bolo. A neraz.

Pre mňa je význam slova totalita úzko spojený s komunizmom, mečiarizmom a ficizmom. V istom zmysle by som ich hodil do jedného vreca. V jednom z týchto nešťastných období sa momentálne síce ešte nachádzame, no už teraz si dovolím tvrdiť, že každý z týchto izmov využil, použil, zneužil a pošpinil obyčajných ľudí. Vysmial sa im. Nemyslím teraz fyzicky, najhoršie rany sú práve tie na duši a myslení národa. Koľko izmov ešte musí prísť, aby sme sa konečne poučili? Akú silnú facku musíme dostať po papuli, aby sme sa zobudili? Čo sa musí stať, aby sme tým ich kvetnatým rečiam prestali veriť? Čo treba na to, aby sme začali triezvo používať svoj rozum? Hlavy… Ach,  tie hlavy. Duša, myslenie …