Teraz keď sa stretli susedia 2008 a 2009, sme boli spolu s ňou, mojou Milkou, v našom byte. Pred polnocou sme prebudili naše 6 ročné dvojčatá, ktoré sa doplazili do obývačky a ich pomlčkové oči prezrádzali, že svoju výdrž večer s prosbou o polnočné prebudenie trošku precenili. Ale vstali. Malý Netopierik už tradične o pol noci nespal a jeho guľaté oči prezrádzali, že tak skoro sa ešte ani nechystá. Mamka naliala do sviatočných pohárov na stopke rýbezľový džús. Ten má veľmi peknú farbu a navyše dobre chutí. Hodiny odbili polnoc. Štrngli sme si. Rozlúčili sme sa so starým, poďakovali za všetko krásne, čo nám dal a priali sme si, aby sme takto súdržne, radostne, šťastne a pokojne fungovali ako rodinka aj v tom novom. Padli aj nejaké pusy. Najlepším objektom bola malá Liana, ktorú som držal na rukách. Keďže okrem mňa u nás v rodinke nemá nikto fúzy ani bradu, vyhli sme sa nebezpečenstvu suchozipsových bozkov. Potom sme sa nasáčkovali do okien nášho bytu a sledovali zvukovosvetelné efekty, ktoré všade navôkol vítali Jeho veličenstvo 2009. Keď to utíchlo, Oliver s Marekom, obohatení o nový zážitok, poslušne zaujali horizontálnu polohu, pomlčky ešte ubrali zo svojej tučnoty a nastúpili, veríme, že krásne sny…

A ja s Milkou sme sa opäť raz snažili vysvetliť našej Liane, že tie pomlčky v kombinácii s horizontálnou polohou a nocou sú pre ňu tou najlepšou voľbou. A iste, že nielen pre ňu 🙂

Prajem všetkým svojim čitateľom stálym i len tak “okoloidúcim” veľaveľaveľa šťastných chvíľ medzi tými najbližšími. A spoločne s členmi mojej rodinky vám prajeme, aby ste si každý aj na konci tohto roka mohli s hrdosťou povedať – “Aj vďaka mne bol svet v roku 2009 o kúsok lepší a krajší.”