Najzdravšie veci sú zadarmo
Noc z piatka na sobotu. Niečo po polnoci. Deti spia. “Milka, čo ty na to, keby sme vzali zajtra svište na výlet?” “Kam?” “Ja som si to okukol pred pár dňami na bicykli. Poďme na hrad Buchlov a potom na Velehrad.”
Plán vznikol za pár okamihov. Niečo sme už zbalili v noci.
Ráno. Budíme prekvapené svišťatá. S najväčšími problémami bojuje už tradične Oliver. Umyť sa, raňajky, balenie, chleby, buchtičky. Varíme (Milka) zeleninové rizoto, ktoré vezmeme so sebou. Do termosky fajný čajíček, voda čistá aj so sirupom, do druhej, menšej termosky káva, ešte horalky, … Marek zbehne do zmenárne a Lianka vytuší z indícií, že sa ide do Čiech…
Presúvame sa autom smerom na Uherské Hradiště. Pýtame sa v Buchloviciach, ako ďalej. Naspäť von z Buchlovíc a ešte chvíľu po hlavnej a potom odbočka doprava na hrad. Hore do kopca medzi stromami v lese. Upravená asfaltová cestička až k parkovisku pod hradom.
Na hrade sme absolvovali prehliadku so sprievodcom. Padlo množstvo zaujímavých informácií od našej sprievodkyne. Napríklad v zbrojnici: “Po mé levé ruce jsou zbraně pruského vojska a po mé pravé ruce, střelní zbraně rakouských vojákú. Rozdíl je ten, že zatímco pruské zbraně mali starší typ nabíjení, zepředu, rakouské se nabíjeli zezadu. To spůsobilo to, že zatím co rakouský voják stihl vystřelit tři krát, současne, za ten stejnej čas stihl vystřelit pruský voják pouze jednou.” Ale ja som si aj tak najviac zapamätal dve najpodstatnejšie veci. Prvou je, že na hrade sme mohli vidieť obraz, podobizeň jednej z hradných paní, ktorej meno bolo povedané sprievodkyňou ako zo samopalu: Márie Terézie Apolónie Barbora Klára Petřvaldská z Petřvaldu. Už som počul všakovaké mená, ale takto trefné, krátke, ešte nie.
No a potom je tu ešte jedna vec, ktorá sa mi vryla do pamäte. Vedľa hodovacej miestnosti, ktorá je na Buchlove údajne najväčšou (ani sa to tak nezdalo), musela byť nejaká iná, pre zmenu asi najmenšia, kde, podľa slov sprievodkyne, aj králi musia chodiť peši. A tá miestnosť nebola až tak zaujímavá, ako to, aký krásny český názov jej vymysleli niektorí turisti pred nami. Výsernice. No nie je to nádhera?
Nad Buchlovicami sú dva kopce. Vidno ich aj od Holíča. Na jednom z nich je Hrad Buchlov a na druhom je Kaplnka svätej Barbory. Už keď sme sem prišli, tak neobídeme ani tú. Ale najskôr papanica. Mamka robí skvelé zeleninové rizoto. A to, ktoré spravila ráno, na parkovisku pod hradom chutilo vynikajúco. Voňavý čierny čaj s kúskami ovocia (Hawaj), chutil tiež výborne. Hlavne Lianka si z neho dala pár pohárov na povzbudenie…
Krátke turistické vyhupnutie k “Barborke” prospelo ako prechádzka všetkým, ale naša Lianka sa navyše, na turistickom chodníku cez les, mohla aspoň chvíľku cítiť ako veľká turistka. Na spiatočnej ceste, k hradnému parkovisku, sme sa zastavili na hostine, ktorá nás tam čakala a nedalo sa okolo nej len tak prejsť. Šťavnatučké, sladké černice. Majú ostne a nedá sa ku každej len tak bezbolestne dostať. Ale ten, nie až tak náročný, boj s kríkmi, stojí za tú fajnotu. Lianka, s jemnými ručičkami ostne veľmi neriskovala a chodila okolo mamky s otvorenou dlaňou a kŕmila sa. Marek s Oliverom to už zvládali samozrejme sami. Nažrajedli sme sa tam dosýta. A Oliver, keď sa snažil pri kríku vymyslieť nejakú mudrotu, ktorou by to ocenil, povedal skutočnú pravdu: “Najzdravšie veci sú tie, ktoré máme zadarmo.” Myslím, že to fakt trafil. To, čo sa nám ponúka v lese, či na lúkach v božej prírode, lesné plody alebo bylinky, je naozaj pre nás to najzdravšie.
Z Buchlova sme sa presunuli autom do neďalekého Velehradu. Bazilika, pútnici, atmosféra, krásne počasie. Absolvovali sme s nejakými pútnikmi krátku pobožnosť, dali sme si točenú zmrzlinu, posedeli na deke a jedli dukátové buchtičky s domácim “malinovoviničkovým” lekvárom, ktoré sme ešte vytiahli z domácich zásob. Prihovoril sa nám nejaký starší pán, ktorý bol venčiť morské prasiatko, ktorému hovoril Muroň a tvrdil, že požerie všetko. Aj “pampelíšku”, aj kúsok jabĺčka, ktoré sme mu dali. Prisadol si na trávu k našej deke. Býva tam. Pýtal sa nás, či sme “byli v kostele”. “A co vám to dalo? Nic, ne?” – doplnil so smiechom… “Mám vinikajúcu meruňkovicu, dáte si štamprlu?” ponúkal ešte niečo zo svojej produkcie. Slušne sme odmietli 🙂
Medzi veľkými sochami Cyrila a Metoda rozložili pódium. O siedmej tam začal koncert, kde vystupovali niektorí “písničkáři”. Za nami na lavičke sedeli dvaja páni, ktorí si priniesli dva poháre na stopke a dve fľaše kvalitného vínka. Na úvod načali jednu, decentne poovoniavali, pokrútili v pohároch a jeden z nich to zhodnotil slovami: “Myslím, že nás čeká nádherný letní večer.”
My sme schalovali ešte tie horalky, hodinku popočúvali pesničky Dagmar Andrtovej-Voňkovej, ktorá vystúpila v rámci hudobného festivalu Šroubek ako prvá. Spievala zaujímavé skladby o prírode, o starom dube, o hviezdach, o zaľúbencoch aj o Slnku, ktoré je “ohnivé jako žloutek”. Nemohli sme už zostať dlhšie. Slnko sa schovalo a zvýraznilo sa tak na čistej oblohe iné teleso. Decentný, štíhly Mesiac.
Domov sme prišli pred pol desiatou s pocitom naplneného dňa. Niekedy sa stáva, že aj tie náhle rozhodnutia, bez dlhého plánovania, vypália vynikajúco. Samozrejme, že sme prežili mnohé a mali sme vznešenejšie ciele, ale tie černice…?! mňam!
