Marek Šefčík

(foto: lidovky.cz)

Pamätáte si na kultový film s Bolkom Polívkom “Dedičství, aneb … “? V tom filme zdedil obyčajný Bohumil Stejskal majetok nepredstaviteľných rozmerov. V jeho srdci bolo aj kusisko dobroty a solidárnosti so slabšími. Keď zbadal pani učiteľku s detičkami na prechádzke, tak vyletel z auta a sľúbil deťom, že im kúpi kolotoč. A aj kúpil. Bol presvedčený o tom, že má z čoho rozdávať a robiť radosť a preto to aj, s potešením, robil…

Dnes, keď som si prečítal správu o tom, že komunista na čele našej vlády chce dať dôchodcom a študentom cestovanie vlakom zadarmo, predstavil som si vysmiate detičky na kolotoči. No v porovnaní s našim súdruhom priemerom je Bohumilovo konanie bohumilé. On bol totižto presvedčený, že dáva zo svojho vlastného a to, že sa napokon ukázalo na konci filmu, že je to ináč, je už iná vec. Súdruh priemer však nerozdáva zo svojho. Dokonca ani z nášho, lebo ani my nič nemáme. On len za nás podpisuje šeky a berie si úver za úverom. Teraz ho budú síce dôchodcovia (a asi aj študenti) velebiť, rovnako ako Bohumila deti za kolotoč, no neskôr, keď príde na to, kto ten dlh vlastne zaplatí, potom už bude neskoro ukazovať prstom na vinníka. My mu dávame mandát a preto mu dovoľujeme podpisovať tie pôžičky našimi menami.

Idú voľby a súdruh rozdáva. Bude. Nepovedal z čoho. Nezmienil sa kde naopak ušetrí, ale ja to cítim. Mladé rodiny s deťmi (nevoličmi), malí a strední podnikatelia, živnostníci,… Vezme potichúčky ako to len on vie. Keď sa mu raz na všetko príde, bude už dávno za vodou a ani červenať sa nebude. Lebo červení už červenejší byť nemôžu. Budeme mať chuť aj potom na bezstarostné jazdy na draho požičanom kolotoči?