Moji už tam nie sú
Učiteľ na strednej škole vyprevádza svojich zverencov “do života”. Často o úspechu a neúspechu, šťastí či nešťastí v živote, nerozhodujú len vedomosti, ale aj výchova, ktorú mladý človek dostáva, prostredie, v ktorom sa formuje jeho osobnosť, rebríček hodnôt, ktorý si dokáže vybudovať a podľa neho sa riadiť. Riaditeľ sa ma, pred tým, ako sme sa išli s našimi štvrtákmi oficiálne, posledný krát rozlúčiť, opýtal, ako mi je. Slzy? Ale nie. Ani som sa nemusel premáhať. Zvládol som to. Ale, keď som zo seba súkal slovíčko po slovíčku tam pred nimi, stále sa mi myšlienky točili okolo ich budúcnosti… Cítili sa možno ako majstri sveta lebo práve zmaturovali. Ale všetci dobre vieme, že prídu ďalšie ciele, nové výzvy, ktoré budu musieť zvládať. Sú pripravení? Dali sme im, čo sme mohli?
Maturita je raz v živote. Keď sme vyšli po odovzdaní vysvedčení pred školu, aby sme sa odfotili, ukázala sa dúha (dokonca dvojitá). Biblické znamenie o tom, že potopa sveta už nikdy nebude (aj keď to súčasné počasie… neviem, neviem).
“Milí moji maturanti! Aj vaša maturita sa už nikdy opakovať nebude. Na tento životný medzník sa už nikdy nevrátite. Naopak, má byť vašim odrazovým mostíkom do úspešného a šťastného života, nových rozmerov tak, ako sa svet obnovil a získal novú tvár, keď Noe so svojou rodinou vystupoval z korábu. Pýtal som sa, či sme vám dali všetko, čo sme vám dať mohli. A odpovedám aj za svojich kolegov, že sme sa o to skutočne snažili. Držte sa! Prajem vám všetko dobré…”
Ešte aby to bolo úplné…
… a z neskoršieho neformálneho stretnutia na blízkej chate sú fotky nedostupné.
no ten foťák ani chybný nebol, to robil iba po slávnostnom prípitku 😀