Home > školstvo, viera, život, smrť, ... > Moji už tam nie sú

Moji už tam nie sú

oni... a my
Dnes i včera to bolo cítiť počas obedňajšej prestávky. V jedálni komornejšia atmosféra, známe firmy, ktoré prichádzali na obedy vyhladované a stavali sa, podľa možnosti, dopredu, chýbali… V minulom týždni sa po chodbách školy potulovalo zopár netradičných ksichtov. Jednou skupinkou boli učitelia z iných škôl, ktorí tvorili spoločne s domácimi obyvateľmi zborovne jednotlivé maturitné komisie a druhou skupinou boli bledoksichťáci (rozumej pobledlí štvrtáci čakajúci na svoju príležitosť prezentovať nadobudnuté vedomosti pred verejnosťou). Jedni to prežívali intenzívnejšie, iní sa snažili hrať flegmatikov. Bolo treba 4 krát odhryznúť z maturitnej torty. Jedna štvrtinka torty bola pre všetkých rovnaká. Slovenčina. Keďže nie každému chutí to isté rovnako, aj tu sa ukázalo, že niektorí si túto časť torty vychutnávali, iní si dobre zajedli, ďalší jedli lebo museli. Druhá štvrtinka bola angličtina, u niektorých taliančina. Horkejšia? Viac posolená? Alebo sladkokyslá? Koľko ľudí, toľko chuti… No a tú druhú polovicu torty, tretiu a štvrtú štvrtinku (ej ako tam nenápadne montujem tie zlomky :)) si namiešal každý sám. A jedol. Niektorí vychádzali z maturitných miestností vcelku spokojnučkí, napapkaní, iní troška rozladení namiešanou chuťou, či rozčarovaní zo svojho výkonu. Aj uvoľnenie, aj napätie pred vyhlásením výsledkov, všeličo bolo možné čítať z tvári našich maturantov. Fandil som im ako ich triedny a bol som, vo viacerých prípadoch, milo prekvapený.

uvoľnenie a srandičky, srandičky

Učiteľ na strednej škole vyprevádza svojich zverencov “do života”. Často o úspechu a neúspechu, šťastí či nešťastí v živote, nerozhodujú len vedomosti, ale aj výchova, ktorú mladý človek dostáva, prostredie, v ktorom sa formuje jeho osobnosť, rebríček hodnôt, ktorý si dokáže vybudovať a podľa neho sa riadiť. Riaditeľ sa ma, pred tým, ako sme sa išli s našimi štvrtákmi oficiálne, posledný krát rozlúčiť, opýtal, ako mi je. Slzy? Ale nie. Ani som sa nemusel premáhať. Zvládol som to. Ale, keď som zo seba súkal slovíčko po slovíčku tam pred nimi, stále sa mi myšlienky točili okolo ich budúcnosti… Cítili sa možno ako majstri sveta lebo práve zmaturovali. Ale všetci dobre vieme, že prídu ďalšie ciele, nové výzvy, ktoré budu musieť zvládať. Sú pripravení? Dali sme im, čo sme mohli?

Maturita je raz v živote. Keď sme vyšli po odovzdaní vysvedčení pred školu, aby sme sa odfotili, ukázala sa dúha (dokonca dvojitá). Biblické znamenie o tom, že potopa sveta už nikdy nebude (aj keď to súčasné počasie… neviem, neviem).

doublerainbow

“Milí moji maturanti! Aj vaša maturita sa už nikdy opakovať nebude. Na tento životný medzník sa už nikdy nevrátite. Naopak, má byť vašim odrazovým mostíkom do úspešného a šťastného života, nových rozmerov tak, ako sa svet obnovil a získal novú tvár, keď Noe so svojou rodinou vystupoval z korábu. Pýtal som sa, či sme vám dali všetko, čo sme vám dať mohli. A odpovedám aj za svojich kolegov, že sme sa o to skutočne snažili. Držte sa! Prajem vám všetko dobré…”

Ešte aby to bolo úplné…

posedenie, spomienky, radosť z úspechu
takto fotil eliáš. chybný bol určite ten foťák 🙂

… a z neskoršieho neformálneho stretnutia na blízkej chate sú fotky nedostupné.

  1. Eliáš Hraboš
    Jún 5th, 2013 at 11:47 | #1

    no ten foťák ani chybný nebol, to robil iba po slávnostnom prípitku 😀

  1. No trackbacks yet.